Na čo myslíš?

Neviem presný čas, mohlo byť čosi po deviatej, bola už úplná tma. Veľmi dlho sme kráčali, malé kamienky ti štrkotali pod nohami do tlmeného hluku neďalekej obytnej štvrte, od ktorej nás oddeľovala jednoliata, čierna tma. Ťažko by si na tom dni hľadala negatíva.

Čakala nás rutinná polhodinka cesty autobusom. Obaja sme boli tak správne, príjemne unavení. Bolo to zvláštne, visela medzi nami akási nostalgia, aj keď nešlo vôbec o spomienky, návraty alebo čokoľvek iné, čo k nostalgii vždy patrí. Išlo skôr o ten pocit totálneho uvoľnenia, ten pocit, kedy sa ti myseľ úplne vyprázdni a nemyslíš vôbec na nič. „Na čo myslíš?“ – spýtala by sa hociktorá iná, ale ty si mlčala, a na to nikdy nezabudnem. Na tvoje mlčanie plné súhlasu.

Nevedel som, čo z toho dňa vlastne vyplýva, no v tej chvíli som to skutočne vedieť nepotreboval. V okne sa leskli tvoje vínovočervené nechty a autobus zhltla noc. Zhlboka som sa nadýchol a vtedy si si pomaly, odovzdane oprela hlavu o moje pravé plece, zavrela oči a vydýchla akoby za mňa. Usmial som sa. Akákoľvek interpretácia bola nad(z)bytočná.

Odchádzala si skoro ráno. Raňajkovali sme teplé, chrumkavé croissanty, ktoré si kúpila, ešte kým som spal. Keď sme dojedli, akosi automaticky, prirodzene sme sa presunuli do obývačky a všetkými prstami objímajúc horúce šálky s čajom sme na seba bez slova pozerali. Para ti stúpala do tváre a zvlnené vlasy si stekali po pleciach ako pomalá, lenivá pena. „Na čo myslíš?“, spýtala si sa ma tichým, mäkkým šepotom, ale odpoveď si už aj tak poznala.

Ulice boli pokryté snehom a tebe sa nechcelo odísť. Obe malé ruky som ti pevne chytil do dlaní. „Zohrejem ti ich na cestu. Aspoň ti nebude zima.“, povedal som a ty si sa rozosmiala tak, že som mal sto chutí ťa nepustiť.

Až keď si sa neskoro večer objavila vo dverách celá zmoknutá, uvedomil som si, že deň sa nekončí, ale začína. Bola si mokrá do poslednej nitky, z vlasov ti prúdom tiekla studená voda a ťažký kabát si vliekla s vypätím posledných síl. Náušnice sa ti leskli a z úst sa ti kúdolil prúd tepla. „No…kurva.“, prehlásila si s nefalšovanou úprimnosťou, rozhodiac bezmocne rukami a obaja sme sa nahlas rozosmiali. Nikdy si nevyzerala krajšie. Vykročil som k tebe, aby som ti z unavených pliec zložil chladný, presiaknutý kabát a práve v tých troch krokoch som si prvýkrát všimol, že ťa začínam skutočne (pred)vídať.

Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!

0

Leave A Comment

Your email address will not be published.