Pomalými prstami si roztiahla (ž)alúzie a bez slova pozerala do novembrového rána rozbiehajúceho sa za studeným, v rohoch mierne zaroseným sklom. Po krku sa ti vyšplhali zimomriavky a ešte pevnejšie si zovrela horúcu bielu šálku. Slnko ti svietilo do očí, ale zrak si neodvrátila, iba si mierne, do polovice privrela viečka.
Sedel som vo vedľajšej miestnosti a snažil sa nevydať ani zvuk. Videl som, ako si vydýchla. Nepočul som to, ale zreteľne som to na tebe videl, hlava ti nenápadne, len o pár milimetrov klesla a z hrude ti opadlo napätie. Oproti svetlu si vyzerala ako vlny. Tvoju siluetu by som spoznal na kilometer, pomyslel som si a zrak sklopil späť k časopisu.
Keď si si obliekala dlhý kabát, zasekol sa ti zips pri krku. Nedarilo sa ti ho pohnúť ani jedným smerom, zvádzala si nemý boj s malým šmykľavým jazdcom a nervy ti pretekali cez okraj. Nenápadne som sa ti prikradol od chrbta, ruky ti prestrčil okolo pása a jedným pohybom ho zapol. Vyškieral som sa od ucha k uchu a ty si iba krútila hlavou s výrazom, na ktorý som nikdy nenašiel meno. Je to úsmev, ale akýsi iný, akoby potlačovaný, kútiky máš hore, ale akoby si sa ich snažila stlačiť dole. Otočila si sa a pozrela si sa na mňa pohľadom, ktorý som zažil len zopár ráz. Presne vtedy som vedel, že mi vidíš do hlavy.
Keď som sa vrátil z práce, deň práve spomaľoval. Pozrel som sa na hodinky, ktoré som zásadne nosil na pravej ruke a nikto nikdy nezistil prečo. Nevedel som, kedy presne sa máš vrátiť, no odhadoval som to ešte aspoň na hodinu. Zdvihol som zrak a prepadol sa do hluchého ticha večernej obývačky. Prach potichu sadal na staré parkety a ja som sa ocitol v prázdnom medzičase. Teraz je ten správny čas, pomyslel som si, ak niekedy, tak teraz.
Necítil som to, ale keď som stláčal play, videl som, ako sa mi trasú prsty. Presne jeden rok som nebol schopný si ten album vypočuť. Jednoducho som ho nemohol zniesť, napriek tomu, že som ho vždy miloval. Vieš, ako sa mi hudba vždy spája s konkrétnymi obdobiami… V ten deň však nastal ten čas, všetko sa zosúladilo a ja som si sadol do kresla, nalial pohár whisky a len počúval, počúval, až kým som sa v polovici nahlas nerozosmial. Na plné hrdlo som sa rehotal sám v prázdnom byte a bolo mi to úplne jedno.
Prišla si práve, keď hrala posledná skladba. Čakal som, že sa začneš vypytovať, alebo to aspoň komentovať, ale ty si sa len jemne a pomaly vyzula, zavesila si kabát v chodbe, sadla si oproti a naliala pohár whisky aj sebe. Bez žmurknutia si sa mi pozerala rovno do očí a podľa mňa ti to celé bolo ešte o kus jasnejšie ako mne.
Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!