Zobudil som sa na vzdialené cvaknutie. Sedel som v hojdacom kresle, ktoré sa ešte stále nenápadne kývalo. Dych si mala pomalý a pravidelný, ležala si na ľavom boku s jednou rukou pod hlavou a druhou ležérne vedľa tela. Usmial som sa. Žalúzie krájali svetlo vychádzajúceho slnka na ohnivé pásy vlniace sa medzi snehobielymi perinami a tebou, ležiacou (s)pokojne a nehybne v bizarne veľkom bielom tričku, ktoré ti slúžilo ako nočná košeľa.
Keď som sa vrátil s dvoma šálkami čierneho čaju, ešte stále si spala. Sadol som si na okraj postele a niekoľko minút som ťa len pozoroval.
Celý deň som na to myslel. Celý deň som rozmýšľal nad tým, ako ti to povedať, ako to vyjadriť presne a úplne: vedel som, že to ide, no nedarilo sa mi nájsť tie správne, konkrétne slová. Nie je nič horšie ako vedieť presne, čo chceš povedať, ale nevedieť ako.
Obedovali sme neskoro, ale ani jeden z nás to nekomentoval. Z podozrivo veľkých bielych tanierov sme na terase útulnej reštaurácie kdesi hore vo vinohrade jedli pstruha na masle. Zasmiala si sa, nepamätám sa na čom, ale pamätám si ten smiech. Musela si si dať dole prsteň, aby ti nevadil pri používaní vidličky a presne vtedy, v tej sekunde, to viem s istotou, vtedy som si pomyslel, že nechcem byť nikde inde, že chcem byť presne tam, kde som, presne tak ako som.
Už keď som vyberal poháre, mohlo mi prísť zvláštne, že si si so mnou šla naliať škótsku, ktorú si vlastne nikdy nemala veľmi rada. Po celom dni som si konečne dal dolu hodinky. Aj keď mi zvyčajne nevadili, v ten večer boli ako obojok, ktorý mi nedal dýchať. Vystrela si nohy pred seba a pohodlne si sa usalašila len tak, na koberci, opretá o knižnicu. Stál som nad tebou a podával ti pohár, zdvihla si zrak a natiahla k nemu ruku. V očiach si mala čosi jemné, chápavé, akýsi pokoj, ktorého rozmery som si asi nikdy lepšie neuvedomil. Sadol som si na hustý koberec vedľa teba a zapozeral som sa von cez obrovské okno na stene oproti. Z ničoho nič si povedala „teraz“ a mne konečne došlo, že na konkrétnych slovách vlastne vôbec nezáleží.