7 min read

Zmena

Raz som kdesi napísal, že som bol vždy fascinovaný zmenami. A skutočne, pre čo iné by mal človek žiť, ak nie pre slastný, trochu zvedavý a zároveň tak napĺňajúci pocit očakávania prichádzajúcich zmien? Čo iné by ti malo naplniť prvé minúty po prebudení do jedného z anonymných jesenných rán? Zmena pritom nemusí byť ničím prevratným. Zmena je prejsť sa ulicami neznámeho mesta. Zmena je prijať výzvu, ktorú odkladáš už roky. Zmena je zájsť na večeru s niekým, s kým ste nikdy nemali príležitosť spoznať sa bližšie.

Zmena je po dlhom čase definitívne opustiť to, čím už dávno nie si, pretrhať väzby s viac či menej dávnymi časmi, ktoré ťa viažu k zvykom, miestam, ľuďom a myšlienkam, ktorých sa nechceš vzdať, lebo sa bojíš, že nič lepšie už nezažiješ.

Jednu zo zmien som si uvedomil minulý týždeň pri čítaní zadaní. Netuším, kedy sa to stalo, no zrazu som sa ocitol na opačnej strane: už neposielam texty profesorom, aby mi ich okomentovali a vrátili na prepísanie, ale komentujem a vraciam na prepisovanie texty, ktoré študenti posielajú mne. V návale neočakávanej sebareflexie som pocítil nepríjemné teplo v oblasti hlavy a musel som si spraviť prestávku. Vyšiel som na balkón a po ceste som sa oblúkom vyhol zrkadlu.

Ešte niekoľko dní som sa cítil nepríjemne nervózne. Kedy som sa stihol zo študenta zmeniť na učiteľa? Kedy som prestal prednášky počúvať a miesto toho sa začal pripravovať na ich prezentáciu? Kedy som prestal poznámky zapisovať a začal hovoriť pomalšie, aby ich stihli zapísať iní? Kde je tá záhadná hranica, v ktorej si človek vymení roly s ľuďmi naokolo? Kde je ten zákerný moment, v ktorom mu začnú rovesníčky vykať?

Okrem rolí sa menia aj otázky, ktoré so sebou prinášajú nové situácie. Napríklad predvčerom na prvej hodine s novou študentkou. Najprv mi ponúkla poldecák akéhosi domáceho destilátu v neoznačenej fľaši, na ktorý som nemal ani chuti ani odvahy, a tak som sa pre istotu vyhovoril na robotu. Piť počas hodín sa predsa len nepatrí. Asi. Kým som rozmýšľal nad tým, či mi už niekedy v minulosti niekto zo študentov ponúkol alkohol, dievčina sa nervózne chichotala a pozerala. Rýchle prechádzanie pohľadom po mne, jej vlastných rukách, pohári s destilátom, kuchynskom stole a stenách v kombinácii s intenzívnymi pohybmi snáď všetkých mimických svalov a tlmenými zvukmi hlasiviek totiž skutočne predstavovalo relatívne veľkú časť jej fyzickej aktivity.

Keď som vyprevadený na prízemie petržalského paneláku vychádzal do upršaného októbrového večera, uvedomil som si, že študentka zvládla do našej len čosi vyše hodinovej konverzácie nenápadne vsunúť informácie o svojom veku, povolaní, ba dokonca spomenúť bývalého priateľa. Náhoda? Ktovie. Nikdy predtým mi nenapadlo nad tým rozmýšľať a to mi prišlo vzrušujúce a desivé zároveň.

Desivá je takisto myšlienka, že už nikdy nebudem v tej situácii, v ktorej práve som. Aby to nebolo málo, toto platí pre každú jednu situáciu, v ktorej som kedy bol a v ktorej kedy budem. V tomto veku budem takisto len raz, je to neopakovateľná skúsenosť, dokonca v momente, kedy si pomyslím, že je teraz, už vlastne teraz nie je. Na každú situáciu, na každé obdobie svojho života mám len jeden jediný pokus, ktorý nemôžem opakovať. Musím spraviť všetko správne na prvý raz. Nezdá sa mi, že by som bol dostatočne zodpovedný na to, aby som prijal takúto zodpovednosť.

Možno aj preto mám niekedy nevysvetliteľnú chuť zobrať veľké kladivo, zdvihnúť ho vysoko nad hlavu a niečo veľké s ním urobiť. Neviem presne čo, vo všeobecnosti nerád poškodzujem veci a tobôž ľudí, no niečo na tomto ťažkopádnom pracovnom nástroji ma priťahuje, jeho obrovská hmotnosť, zotrvačnosť, jeho vážnosť a sila, mohutnosť hmoty samej o sebe.

Keď chytím do ruky akékoľvek kladivo, cítim slabé mravčenie na zátylku, ku ktorému sa zriedkavo pripojí aj podivuhodne znepokojujúca skúsenosť: pred očami sa mi premietne celý budúci život, hoci vždy iný. Ku kladivám preto pristupujem s rešpektom a serióznym očakávaním. Kladivo pre mňa nie je len bežným predmetom. Z mne neznámych príčin sa veľmi úzko viaže k môjmu pocitu zo sveta ako takého. Vždy, keď mám pocit, že som zmietaný okolnosťami a ťarcha zodpovednosti za vlastný život mi zatláča nohy do asfaltu, spomeniem si na kladivo. Nástroj, ktorý dokáže niečo zmeniť.

Myslíš, že sa dá vôňou cestovať v čase? Minule som opäť vykročil spoza rohu Kominárskej ulice a zacítil kombináciu vône čokolády a neznámych kvetov. Napriek tak častej opakovanosti tejto istej situácie na tom istom mieste sa stále neviem zbaviť akejsi pretrvávajúcej metasentimentality. Je mi ľúto za nejakými časmi, ktoré už nechcem znovu prežiť, len mi vyhovuje ten pocit ľútosti. Ľútosti za tým, čo bolo, za tým, čo mi táto súhra zmyslov pripomenula.

Neviem, aké kvety to voňali, vieš, že som bol vždy mizerný v spoznávaní, rozlišovaní a pomenúvaní vôní. Viem presne, čo tá vôňa znamená, ale neviem to opísať alebo vyjadriť, neviem sa ani do tej situácie na povel vrátiť a preskúmať ju. Neviem ju sám vedome vyvolať. Možno práve preto je taká zaujímavá a vzácna. Jedinou šancou zostáva stále opakovať chôdzu tou istou ulicou a čakať na rovnakú súhru okolností, zatiaľ čo by som mohol skúšať nové veci.

Možno nie je na mieste klásť si otázku prečo robím to, čo robím, ale práve naopak: pýtať sa prečo nerobím to, čo by som robiť mohol. Možno skutočne potrebujem nejakú radikálnu prietrž, kritickú zmenu, ktorá by znamenala definitívnu derniéru metasentimentality.

Mohol by som ti rozpovedať všetko, čo som kedy komu chcel rozpovedať, ale nemal som odvahu. Mohol by som sa posunúť vpred. Mohol by som prekonať pohodlnosť a niečo so sebou spraviť. Mohol by som sa zmeniť z niekoho, kým som na niekoho, kým byť chcem.

Raz som kdesi napísal, že som bol vždy fascinovaný zmenami. A skutočne, sú to práve momenty nečakaného precitnutia, ktoré niečo znamenajú. Zmena prichádza nenápadne, ale keď si ju uvedomíš, ovládne ťa malátny pocit neistoty, ktorý ťa záhadným spôsobom vzrušuje.

Skutočná zmena je, keď ťa nenechá chladným. Keď sedíš oproti niekomu, koho si dobre poznal a pýtaš sa ho tie isté otázky ako niekoho, koho vidíš prvýkrát v živote. Zmena je, keď si nevieš vybaviť detaily situácií, ktoré ti zmenili život. Zmena je, keď s nostalgiou spomínaš na čosi, čo ťa kedysi definovalo, ale dnes to voláš minulosťou. Zmena je, keď si uvedomíš, že si do kalendára k poznámke k stretnutiu musíš k jej menu písať aj priezvisko.

Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!