Čítal som, že mám písať tak, ako hovorím. Prirodzené vyjadrovanie je mi však stále akosi proti srsti, nedokážem dosiahnuť autenticitu, priamosť, nestrojenosť vyjadrenia. Niekedy, s vypätím úsilia, plným sústredením a nemalou dávkou tvrdého alkoholu sa mi podarí dosiahnuť nefalšovanú úprimnosť, ku ktorej som však neschopný zaujať akýkoľvek postoj, nedokážem ju vyhodnotiť, nezvládam ju prijať za svoju. Doslova sa jej bojím, slová ležia na papieri ako usporiadaný šík smejúcich sa okolostojacich, cítim sa nesvoj, ošívam sa a bojujem s hanbou.
Oveľa radšej hovorím tak, ako píšem. Hoci sa to často stretáva skôr so zmätenými pohľadmi poslucháčov, som spokojný, teda aspoň do momentu, kedy si po opitom, neobyčajne familiárnom rozlúčení uvedomím, že som opäť zlyhal vo vysvetlení tej či onej veci, ktorá ma ťažila už niekoľko týždňov.
Niekedy je to len jedna veta, ktorú zo seba potrebujem dostať, pričom mi zvyčajne nejde ani tak o odpoveď alebo o konverzáciu ako o to, aby som ju zo seba dostal a aby si ju druhá strana vypočula, presne v takej forme, v takom gramatickom tvare, v akom som ju celé hodiny formuloval, pretváral a cizeloval. Zväčša ide o viac či menej banálne vyjadrenia, ktoré len svojím neustálym opakovaním, zdržiavaním, utajovaním a vyčkávaním na správnu chvíľu získali status kritických replík.
V momente samotného výroku bývam z tohto dôvodu prekvapený zdanlivou ľahkovážnosťou druhej strany. Veta, ktorú som pripravoval veľmi dlho, slová, ktoré mi nedali spať posledné noci a vyrušovali ma od roboty, sa minú účinkom, sú jednoducho vypočuté a akceptované, konfrontované s krátkou reakciou a nekomentované. Nechápem, ako je možné, že tak náhle stratili dôležitosť, že výrok, ktorý som mal problém vysloviť hoci sám pred sebou, nevyvolal väčší rozruch.
Zmätený ľahostajnou reakciou na kritický problém spravidla začnem pociťovať nutkavú potrebu sa k nemu vracať. V domnení, že môj prehovor nebol pochopený správne a že som sa nevyjadril dostatočne jasne sa k replikám vraciam, formulujem ich znovu a inak, ešte dôraznejšie, na čo väčšinou začínam druhú stranu rozčuľovať. Nemôžem si však pomôcť, aj po uistení, že som bol pochopený, sa rovnaké príznaky dostavia do niekoľkých minút až hodín.
Nie som schopný druhú stranu počúvať, stále myslím na to, či sme problém, ktorý som už niekoľkokrát predostrel, skutočne vyriešili, alebo iba zmietli zo stola. Nemôžem sa k nemu už ale znovu vrátiť, lebo by som druhú stranu definitívne rozhneval, a preto potreba adekvátnej reakcie zostáva naďalej nenaplnená.
Dokonca aj v prípadoch, kedy katartický pocit sebavyjadrenia a víťazstva odvahy nad obavami pretrvá aj po ukončení stretnutia, nie je vyhraté. Do niekoľkých dní až týždňov sa objaví nový problém, nová replika, ktorú potrebujem povedať, no bojím sa reakcie na ňu, premietam si v hlave rôzne scenáre rozhovorov a desím sa dňa, kedy naberiem dosť guráže na to, aby som ju povedal. Je to ako rozsudok smrti, ktorého ťarcha je na mojich pleciach. Stres sa každou ďalšou minútou stáva neznesiteľnejším a dopad mojich slov vážnejším.
Odpusť mi preto moju zdržanlivosť, prosím. Keby sme si začali byť blízki, musel by som ti niečo povedať a nevedel by som kedy a ako. Ešte neviem, čo by to bolo, ale niečo by som si určite našiel.
Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!