Sú také dni ako dnes, kedy sa večer, spravidla okolo deviatej až desiatej hodiny odkiaľsi vynorí sebavedomie, na tvári sa mi usadí iný výraz, kútiky úst mi stúpnu o pár milimetrov, ale nie je to úsmev, nie, je to len akási suverenita prechádzajúca na povrch, akási smelosť povahy, ktorá sa cez deň ukrýva pod povrchom a uhýba pohľadom okoloidúcich. Možno za to môže náhoda, možno alkohol, ktorý tieto situácie spravidla predchádza, pravdepodobne je to však kombinácia viacerých faktorov, ktorá s príchodom noci vytvára túto svojskú a niekedy prekvapivo nečakanú atmosféru.
Presne v takej atmosfére som zvykol stretávať dievča z električky. Veľmi dobre si pamätám prvý raz, neviem, kedy pristúpila, všimol som si ju asi tri zastávky pred tým, ako som vystupoval. Videl som ju len zozadu, sedela pohodlne, dlhé tmavé vlasy jej lesklým povrchom kopírovali plecia a ja som sa snažil aspoň na zlomok sekundy zachytiť pohľadom jej tvár. Nepodarilo sa, pozerala stále pred seba.
Keď sme sa rozbehli zo zastávky na Račianskom mýte, vstal som a podišiel k dverám. Otočil som sa smerom k dievčaťu, ktoré vstalo, aby tiež vystúpilo. Konečne som jej uvidel do tváre. Niečo na nej bolo, do dnešného dňa som na to nenašiel správne slová, nechajme to teda pri tom, že na nej niečo bolo. Nič to však neznamenalo a vôbec, jediné, čoho som bol v danom momente schopný, bolo stlačiť tlačidlo otvárania dverí a odkráčať domov. Pred tým, ako som zahol za roh, som sa za ňou ešte pozrel: odchádzala po Račianskej smerom k policajnému prezídiu. Ráno už som na ňu dávno zabudol. Nebola predsa ani prvou ani poslednou slečnou z električky.
Sú také dni, kedy sa celé univerzum zleje v jednu nejasnú masu a zdá sa mi, že žijem každý deň svojho života naraz, že mám neobmedzené možnosti a že hoci aj tu, na obrubníku chodníka pred zastávkou môžem prekonať sám seba a spraviť niečo výnimočné. Zväčša sa nič výnimočné nestane, ale pocit zostáva aj tak. Obloha stúpne vyššie, stavce chrbtice sa vyrovnajú, usmievam sa a pomáham každému, komu môžem.
Zdvíham zo zeme pána, ktorý spadol z barlí a vylial si pivo. „To ma na tom najviac serie“, hovorí, zatiaľ čo ho s okoloidúcim mužom v obleku staviame na hliníkové barle a on nás posiela preč s tým, že už si poradí sám. Pred tým, než zahnem za roh ulice, počujem krátke zasyčanie. Otvoril si druhú plechovku.
Sú také dni ako predvčerom, kedy po dvoch hodinách cestovania opäť sedím na námestí v Komárne a pijem ananásovú šťavu. Štípu ma z nej pery a páli hrdlo, no pijem ju aj tak, je to pramalá daň za osviežujúcu kombináciu surrealistickej povahy tohto spontánneho výletu a niečoho, čo pijem len tu, na tomto jedinom mieste.
Miesta a konkrétne veci ako napríklad tento pohár ananásovej šťavy spolu so sebou totiž kriticky súvisia, nie som schopný ich od seba oddeliť, každý jeden moment sa stáva rituálom, vyseparovať ananásovú šťavu od Komárna by bolo šialené, chechcem sa a krútim hlavou, poťahujúc dužinu z dlhej slamky, pohodlne usadený pod slnečníkom na hlavnom námestí.
Pri vedľajšom stole sedí sympatická slečna, možno pani, ale skôr slečna, nikdy som nebol veľmi dobrý v odhadovaní veku, cez tridsať ale asi mať nebude, rozhodne vyzerá veľmi mlado, otec by povedal, že zachovalo. Pozrie sa mojím smerom a vtedy si uvedomujem, že na ňu skúmavo civím, odvraciam teda rýchlo zrak a cítim, ako sa mi z trápnosti rozširujú cievy. Vždy to robia, vždy cítim zvýšený prietok kapilár a pulzovanie v ušiach.
Čosi podobné som cítil, keď som dievča z električky stretol druhýkrát. Mám síce obrovský problém pamätať si mená, no tváre si pamätám perfektne. V momente, keď som ju zbadal, vedel som, že som ju už niekedy predtým videl. Chvíľu som mal problém ju zaradiť, no keď sa opäť zdvihla na rovnakej zastávke ako ja, vtedy mi to došlo: je to tá istá, ktorú som tu v rovnakej nočnej hodine videl pred pár týždňami. Zrejme ma tiež spoznala, pozrela na mňa a zháčila sa, nemôžem povedať, že by sa usmiala, ale rozhodne sa na chvíľu zamyslela. Ešte asi dvakrát sme sa na seba pozreli a ja som rozmýšľal, ako z danej situácie vyryžovať aspoň čosi, hoci len jedno-dve slová, akýkoľvek pozdrav, čokoľvek.
Ako na potvoru bolo však opäť jedenásť hodín večer a ja som bol relatívne opitý. Nápady neprichádzali a nechcel som vyjachtať prvé, čo ma napadne. Kým som nabral guráž k tomu, aby som ju aspoň pozdravil a odprevadil domov, už som kráčal po ostrovčeku zastávky opačným smerom ako ona. Do riti, myslel som si stručne a prozaicky kráčajúc hore tmavým schodiskom k bytu.
Sú také dni, keď sa mi nechce ísť spať a pokiaľ si neotvorím okno úplne dokorán, dusím sa. Potrebujem správnu teplotu ovzdušia, správny nápoj v pohári, správnu hudbu a správne myšlienky a vtedy prichádza niečo, čo najlepšie definuje slovo katarzia, niečo, v čom sa človek cíti úplne pohodlne, nechce nič menej, ale ani nič viac, chce to, čo je a praje si, aby to vydržalo večne. To je však ilúzia, večnosť by tu znamenala prekliatie. Katarzia, ktorá trvá večne, predsa nie je katarziou.
Skutočné čaro môžu mať len tie momenty, ktoré trvajú chvíľu.
Sú také dni, keď rozmýšľam nad tým, čo by sa stalo, keby som niektoré veci spravil inak. Je o kus staršia, hovoril som si vtedy pred Komárňanskou radnicou, ktovie ako by zareagovala, keby si si k nej prisadol. Zvedavosť ma vyburcuje, počujem presne štyri údery srdca (vždy počujem len tie štyri, potom tlkot prehlušia kroky) a suverénne si sadám k jej stolu. Nevyzerá prekvapene, to ma povzbudzuje a rozhodnem sa nepovedať nič viac než svoje meno. Teší ma, hovorím a hlas mám nečakane stabilný.
Teraz, kokos, je s tebou buď amen, alebo si najväčší hráč na zemeguli, myslím si. Ak bolo čo posrať, už som to dávno urobil, a teda sa môžem konečne uvoľniť. Andrea, mňa teší, odpovedá mi s úsmevom. Ale ba, myslím si, absencia maďarského prízvuku sa tu len tak nepočuje. Začínam sa pýtať, je mi úplne jedno, čo hovorím, v ktoromkoľvek momente očakávam, že ma pozdraví a odkráča, príde jej kamarátka alebo frajer, alebo ma jednoducho pošle preč. Nijako ma to nevyvádza z miery, práve naopak, nepravdepodobnosť a všeobecná nestabilita situácie len podnecuje moju zvedavosť a rozprávam ďalej.
Koniec rozhovoru však neprichádza, dievča alebo žena, stále som sa nerozhodol ako ju pomenovať, sa pýta jednoslovné otázky, sedí s nohami zdvihnutými v prútenom kresle a uprene na mňa pozerá. Väčšinou som v interpretácii ženských pohľadov celkom úspešný, variácií nie je predsa až tak strašne veľa, no význam tohto mi nejako uniká a to ma znervózňuje. Tvár má zakrytú rukami a vždy, keď sa môj pohľad stretne s jej, na chvíľu sa mi zdá, že ma vlastne vôbec nepočúva, že ju vôbec nezaujíma, čo hovorím. Keď hovoriť prestanem, nič sa nezmení. Sedíme oproti sebe a ani jeden z nás pohľadom neuhne.
O tri hodiny neskôr sedím vo vlaku smerom späť do Bratislavy a ešte stále celkom nechápem, čo sa vlastne stalo, a už vôbec nie ako alebo prečo sa to stalo. Snáď stokrát po sebe si čítam poslednú esemesku od nej, „V pondelok som v BA, vecer si nerob program“ a snažím sa v celej veci nájsť nejakú dieru, nejakú chybu, anomáliu, nedostatok, ktorý som prehliadol.
Sú také dni ako minulú stredu, keď balím do obálky zo šesť zložených papierov popísaných neobyčajne úhľadným písmom a je mi vlastne jedno, či a aká mi na ne príde odpoveď. Už dávnejšie som totiž prišiel na to, že väčšina toho, čo hovorím, ale hlavne píšem, odpoveď vôbec nevyžaduje.
Väčšinu vecí, ktorú väčšina ľudí povie, nevyžaduje žiadnu reakciu. Výpoveď samotná je dôležitejšia ako odpoveď na ňu.
Sú také dni ako vtedy, keď som dievča z električky stretol znovu. Neviem, koľkýkrát to vlastne bolo, nikdy som tie stretnutia nepočítal, lebo som vždy vedel, že príde ďalšie. Keď som ju zbadal, ihneď som vedel, o koho ide. Dnes ju už určite oslovím, hovoril som si, ona je tomu predsa tiež naklonená, vidieť to na nej, pozerá na mňa, niečo na tom bude, som len mierne pripitý, mohlo by to ísť, áno, dnes je správna konštelácia všetkých faktorov, dnes to pôjde.
Jebnutý, jebnutý, jebnutý si, hovoril som si, ona bola tomu predsa tiež naklonená, videl som to na nej, pozerala na mňa, niečo na tom bolo, bol som len mierne pripitý, mohlo to ísť, áno, dnes bola správna konštelácia správnych faktorov, dnes by to bolo šlo.
Odvtedy som ju už nikdy nevidel.
Sú také dni ako včera, keď si hovorím, že nabudúce veci spravím inak.
Sú také dni ako dnes, keď sedím v električke domov, pozerám na hodinky (jedenásť) a očami prebieham po spolucestujúcich, či dievča z električky náhodou nesedí medzi nimi.
Sú také dni ako zajtra, keď si večer nemám robiť program.
Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!