Snažil si sa ju bozkávať prirodzene, pomaly, ale rušil ťa hlasný tikot vlastných hodiniek. No ani keď si ich nedočkavo odopol a pravé zápästie bolo opäť tiché, nebolo to ono. Nevedel si tomu prísť na kĺb, celé to bol akýsi divný kŕč, mal si chuť sa na to v momente vykašľať, odísť, vypláchnuť si ústa studenou vodou a už sa na to nikdy nerozpamätať.
Zvracal si priamo na chodníku v centre mesta za bieleho dňa. Prišlo ti zle, nevedel si prečo, najprv ti začalo byť strašne teplo a potom si takmer ihneď, ledva za pár sekúnd vyvrátil kompletne celý obed na rozhorúčenú zámkovú dlažbu medzi kníhkupectvom a zastávkou električky. Dve hodiny pred tým si si na desiatu vypil, sľúbil si síce sám sebe, že s tým prestaneš, pitie cez deň ti nerobí dobre, hlavne robote to škodí, no neubránil si sa. Vo fľaši bol však namiesto whisky servisol. Whisky ti nikdy nechutila, nemal si ako rozoznať rozdiel.
Si v tom nevinne, opakoval si si predklonený nad zapáchajúcim obsahom vlastného žalúdka. Cítil si všetky tie vyčítavé pohľady a nemal si chuť sa ani vystrieť, nemohol si sa k tomu nepriznať, každému bolo jasné, že tamten, áno tamten nechutný idiot zvracia na pravé poludnie na najfrekventovanejšej ulici v meste. Zo zadného vrecka si vylovil vreckovku, pretrel si ústa a vystrel sa. Ľudia od teba bočili so znechutenými výrazmi v tvári, s pokrivenými perami a privretými očami. Ženy dýchali cez rukávy a od hanby by si sa najradšej pod zem prepadol. Nikto ťa na to nepripravil, nevedel si, čo máš povedať, čo sa patrí povedať, bolo ti trápne mlčať, ale nijaké slová nemohli zmeniť to, čo sa práve stalo.
Nemohol si to ani odpratať, utrieť alebo zakopať, rozlievajúca sa kaluž sa varila v horúcom augustovom slnku a katastrofálny zápach sa šíril celým okolím. Trápne si si vložil ruky do vreciek a odkráčal. Aspoň ti už bolo lepšie.
Už sa ani nepamätáš, kedy si sa naposledy poriadne vyspal. Prehadzuješ sa zo strany na stranu, raz je ti teplo a raz zima, raz ťa smädí a raz máš plný mechúr, počítaš minúty a nič sa nedeje. Ráno vstaneš bez najmenších problémov, aj tak vlastne už poriadne ani nespíš. Tesne pred východom slnka ťa zo sna už nejakú dobu budí prvých osem tónov internacionály. Je ti záhadou, prečo práve tento úsek práve tejto horibility, ktorá s tvojím životom nijako nesúvisí. Možno práve preto, že s ním nesúvisí.
Dni sú od nocí o čosi lepšie, no aj tak je každý z nich poznačený niekoľkými hodinami pomalej chôdze, posedávania na lavičkách a zmäteného prechádzania sa hore-dolu s cieľom na niečo prísť, niečo objaviť a niečo iné zabudnúť, s cieľom nahradiť prvých osem tónov internacionály niečím užitočným, a keď nie užitočným, tak aspoň príjemným, napĺňajúcim.
Máš problém spraviť krok do neznáma, vyskúšať niečo, čo si ešte nevyskúšal, vyliezť zo svojej zóny komfortu a omočiť si nohy v niečom, čo ostatní volajú život.
Zaujímalo by ťa, odkiaľ ľudia berú odvahu na tento život, na slová a na činy. Strašne by si ju chcel, túžiš po tom, aby si ju mal aj ty, trochu drzú a pôsobivo sebavedomú, no bojíš sa, že by sa otočila proti tebe. Bojíš sa, že by si tak prišiel o vlastnú vnímavosť, citlivosť a o všetky tie vzácne charakterové vlastnosti, ktoré si tak veľmi brániš napriek ich zbytočnosti a nezmyselnosti.
Zožiera ťa to v úplne obyčajné dni, chceš vystupovať prirodzene a nechápeš, čo ti k tomu chýba. Chceš, aby aj tebe šlo všetko hladko, aby si nemusel rozmýšľať, aby si sa nemusel neustále kŕčovito zaoberať scenármi a situáciami, ktoré ostatní vedia akosi prirodzene vycítiť. A s akou ľahkosťou to dokážu! Ty sa však nevieš vcítiť do kože prijímateľa osudu, potrebuješ sa nad všetkým donekonečna zamýšľať, pitvať sa sám v sebe a filozofovať nad každou jednoduchou vecou. A to ťa jedného dňa zničí.
Sem-tam, vo svetlých chvíľach sa tvoje ego ocitne na fotkách neznámych maturantiek. Aký paradox, to isté ego, ktorého kravata škrtí a priväzuje o rohy barov, to isté ego, ktoré má problém vypovedať zopár vyprázdnených slov začínajúcej známosti.
Na chvíľu vypnúť a nechať to ego hovoriť za seba pritom nie je vôbec také ťažké, na to si už niekoľkokrát prišiel. Napriek tomu ťa niečo stále drží, zväzuje, obmedzuje a ty kypíš, kypíš, lebo sa už poznáš príliš dobre, pretekáš cez okraje vlastnej trpezlivosti so samým sebou, chceš vystreliť, rozbehnúť sa, povedať prvé, čo ti napadne a nechať sa unášať nezáväzným a nepredvídaným rozhovorom.
Nejako tak ako vtedy, keď s tebou žena X muža Y podviedla morálne, ale nepodviedla technicky. Začalo to ako ktorýkoľvek iný večer: nalieval si si víno do vysokého pohára a na chvíľu si mal pocit, že si tým, kým chceš byť. Tá záťaž potom však bola neúnosná, pretlak myšlienok ti znemožňoval vykonávať bežné aktivity a na chvíľu si stratil pevnú pôdu pod nohami. Každý iný by si normálne zakefoval, ale ty si si na seba zase musel vymyslieť nejakú komplexnú dilemu a z celej situácie vyrobiť akýsi neexistujúci hybrid. Nebol by si to ty, keby si sa nemusel zase nad niečím pozastaviť a rozložiť to na bunky. Čo to pre teba vlastne znamenalo, pýtal si sa hlúpo a do vetra, naivne očakávajúc odpoveď od seba alebo od iných.
Také veci sa jednoducho nikomu nikdy nikde nestanú. Vzrušuje ťa to? Vzrušuje ťa myšlienka na to, že morálne niekoho podviesť je ešte oveľa, oveľa horšie ako podviesť ho technicky?
Nikdy si neveril na kamarátstvo medzi mužom a ženou. Napriek tomu, že kamarátok si mal už obrovské množstvo, alebo práve vďaka tomu si túto koncepciu zavrhol ako nefungujúcu. Kamarátstvo medzi ženou a mužom je ako komunizmus: je to dobrý a praktický nápad, na ktorom nie je nič zlé, no pretaviť ho do praxe sa ešte nikomu nepodarilo.
Keď sú dvaja ľudia rozdielneho pohlavia v pravidelnom kontakte, spravidla je záujem z jednej strany silnejší. Čo po tom, že väčšinou je tá strana tvoja, jedine tým potvrdzuješ svoju hypotézu.
Samostatnou, osobitne trpkou a neprirodzenou kapitolou sú tu samozrejme bývalé známosti. Netvár sa, že nevieš, o čo ide. Udržať pri živote kamarátstvo a tváriť sa, že všetko je v poriadku, nezáväzne sa stretávať a fungovať bez problémov v niečom, čo je vlastne zdochliackym pozostatkom intímneho vzťahu, je možné len chvíľu. Skôr či neskôr to musí zlyhať, skôr či neskôr to nevydržíš, napätá situácia expiruje a vzťah sa preklopí do uzavretej roviny, do roviny jasnej a definitívnej, do roviny vynútenej nejednoznačnosťou kamarátstva, do roviny, ktorá sa nakoniec prepadne ako slabý a spráchnivený spálený most.
Tie popáleniny majú svoje opodstatnenie: už si sa takmer naučil, že viesť tvrdohlavo neisté kroky po horiacich mostoch sa neoplatí. Nebolo to prvý ani poslednýkrát, noc bola čierna a čistá ako vždy, vysoké plamene ti osvetľovali rozhorúčenú tvár a ty si narýchlo nevedel, čo to vlastne znamená. Nech však robíš čo robíš, ráno z tých mostov aj tak vždy zostane iba tlejúce spálenisko, ku ktorému sa nikdy nevrátiš. Praskanie plameňov vystrieda ticho. Slová zostanú v hrdle. Potom o tých mostoch rozprávaš nad pivom a tváriš sa, že ti to je vlastne jedno. V kútiku duše však trpíš predstavami trávy živelne prerastajúcej cez ruiny, ktoré ti o rok-dva privodia zvláštnu nostalgiu.
Ako sa máš, spýta sa ťa niekto, koho si raz možno dokonalo poznal a ty vlastne nevieš načo, prečo sa ťa to pýta, si schopný len jedinej reakcie: ako sa máš, spýtaš sa niekoho, kto ťa raz možno dokonalo poznal a povieš mu všetko nedôležité, alebo aspoň časť z toho, pretože otvoriť sa komukoľvek už dávno nevieš.
Inokedy ti zas z ničoho nič až fatalisticky podozrivou súhrou okolností vojde do života niekto, nejaký neznámy známy, ktorý ho vôbec nezmení – práve naopak, iba ťa presvedčí o tom, že je presne taký, aký má byť. Nesnaží sa ťa upraviť na svoj obraz, nesnaží sa ti povedať nič prevratného, presvedčiť ťa o svojej nehynúcej pravde. Vlastne pri ňom často zostáva rovnaké ticho ako na tých spáleniskách, akurát že toto ticho je iné. Iné tým, že sa pri ňom usmievaš. Nalievaš si víno do vysokého pohára a na chvíľu máš pocit, že si tým, kým chceš byť. Na chvíľu zabudneš na spálené mosty a zistíš, o čo všetko prichádzaš.
Si hrdý. Nedáš sa s ľuďmi do reči, nikdy nespravíš prvý krok, nikdy nespravíš ani ten posledný, vlastne nikdy nerobíš vôbec žiadne kroky, iba sa nechávaš unášať prúdom, veď niekam ťa už snáď zanesie, možno si tam ani nerozbiješ hlavu o nejaký ohyzdný balvan.
Snažíš sa hovoriť hodnotné veci, ale nejako ti to nejde, životné pravdy sú stále zahrabané niekde hlboko a ty si uviazol na povrchu spoločnosti so svojou priemernou osobnosťou. Nie si ničím výnimočný a keď si to uvedomíš, nič ti nepomôže. Ty vlastne žiadnu pomoc ani nepotrebuješ, sám začínaš zisťovať, ako to tu celé funguje. Nikdy to však netrvá dlho a tak ako tri poháre whisky alebo vzťah na jednu noc, osvietenie sa vytratí, zobudíš sa a si zase svojím starým ja. Chlapi neplačú, povieš si a rozplačeš sa.
Skúšaš byť niekým iným, lebo už dávno nevieš, kto vlastne si. Nevieš prísť na to, kde je chyba. Nie je ti vlastne ani jasné, či niekde nejaká vôbec je. Máš všetko, chýba ti len nejaký posledný impulz na to, aby si začal žiť.
Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!