Keď som včera mierne pripitý vychádzal po strmých schodoch z jedného z plnoprázdnych bratislavských nočných klubov, zažil som čosi zvláštne. Na chvíľu sa mi stratila hranica medzi vlastným životom a životom iných, náhodných okolostojacich a okoloidúcich, s ktorými som si vymenil zopár pohľadov. Bolo to ako smrť, premietol sa mi pred očami celý život, ale ten život nebol môj. Bol som to stále ja, ale nebol to môj život, bol to život niekoho iného. Bola to nejaká možná, nerealizovaná alternatíva mňa.
Prechádzal som okolo chlapíka s nagelovanými krátkymi vlasmi a prenikavým pohľadom, stál naširoko a mykal pravou nohou, hlava mierne predklonená, pery zovreté. Keď som na neho pozrel, uvidel som sa úplne inde, v jeho koži, môj život bol zrazu poskladaný z iných častí, z iných ľudí. Mal som iné záujmy, iných priateľov, inú prácu, inú identitu. Prelínal som sa s ním, uviazol som kdesi medzi sebou a niekým iným.
Odtrhol som pohľad a zrýchleným krokom vybehol po zvyšných schodoch, no hranice na seba nenechali dlho čakať a v nočáku sa opäť začali strácať. Prestal som byť schopný rozlišovať medzi vlastnou realitou a fikciou, vyfabulovanými variáciami vlastnej existencie, ktorá by mohla byť, ale nie je.
Práve tá možnosť, tá neexistujúca, ale reálna, hypotetická možnosť alternatív ma obarila. Bezvládne som sa vznášal kdesi na pomedzí medzi sebou a nesebou, kdesi v tretej osobe, a v jednom momente som si uvedomil, že môžem byť hocikým. Môžem byť kým chcem. Otázkou je, či chcem.
Napadlo ťa niekedy, že ty ani ja sa nedefinujeme sami, nie sme určení sami sebou, že sa jednoducho nedokážeme, nevieme vyprofilovať tak, ako chceme? Že naše osobnosti utvárajú iní ľudia, že sme poskladaní zo životov druhých? Iba sa donekonečna dostávame do konfrontácií s okolím a ono nás mení, formuje a deformuje, predurčuje na istý život, na isté zvyky a návyky, na úspech a neúspech.
Zamyslel si sa niekedy nad tým, aký vplyv na naše životy majú miesta, akú úlohu v nich zohráva materiál? Celá tá patagónia konkrétnych lokácií, každá križovatka, každý dom na rohu, každá brána s kľúčovou dierkou, každá tyč v električkách, ktoré ťa už pätnásť rokov vozia a ty si ani nevšimneš, že sú to tie isté?
Nezdá sa ti, že nie sme takí, akí chceme byť, ale takí, akými nás spraví prostredie? Možno v tom nemáme dokonca vôbec žiadne slovo, žiaden vplyv na to, akí nakoniec budeme. Skutočne: ľudia vstupujú do našich životov, menia nás, ovplyvňujú nás. Definujú nás.
Mňa napríklad nenápadne definovala pred dvoma týždňami blondína, ktorá si sadla k stolu oproti, keď som si v neskorý letný večer čítal na terase ľubovoľného podniku v centre. Mala dlhé nohy zahalené skladanou červenou sukňou a drobné, priam krehkým dojmom pôsobiace prsty. Jej pohyby boli jemné a presné a hovorila pokojným, tichým hlasom, ktorý upútal moju pozornosť ako prvý. A samozrejme pehy. Kde by som bol bez pieh, tie ma budú prenasledovať snáď celý život.
Určite som ju už niekedy predtým videl. Ale kde? Snáď sa to tu v podobnej situácii odohralo už niekedy v minulosti? Alebo je to len lacné déja vu? Neprišiel som na to, sedel som tam ešte dobrú hodinu, prečítal sotva pol strany a vypil tri poháre konvenčnej whisky, kým som to vzdal a rozhodol sa odísť.
Tá chvíľa však vo mne zostala, navždy, a aj keď na ňu pravdepodobne jedného dňa zabudnem, bude mať na mňa vplyv, spojí sa s ostatnými chvíľami a spolu vytvoria definíciu…mňa.
Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!