10 min read

Pi, flákaj sa a študuj alebo Päť rokov života, literatúry a žien

Je to tu, presne v očakávanom momente: skôr, ako by som čakal. Kráčam mestom so zmiešanými pocitmi a diplomom v ruke. Skončila sa jedna životná etapa, na ktorú budeme každý v lepšom či horšom spomínať. Týchto pár riadkov bude o tom, čo päť rokov vysokoškolského štúdia znamenalo pre mňa, o ľuďoch, miestach a situáciách.

Keď som pred piatimi rokmi vchádzal prvýkrát do sivej budovy na nábreží a moje neisté kroky plné očakávaní prvýkrát sledovali dnes už dobre známu trasu chodbami Filozofickej fakulty, bol som plný očakávaní – alebo skôr zvedavosti, nevedel som totiž, čo sa pod štúdiom jazykov a literatúry, ktoré som si vybral z praktických príčin, vlastne skrýva. Čo to obnáša, či to zvládnem a či ma to bude baviť, to boli všetko veľmi otvorené otázky, rovnako ako tá najväčšia z nich: aký vlastne bude ten študentský život?

Ako koniec koncov každý „freshman“ som nikoho nepoznal, netušil som, ako to reálne chodí a prvých skúšok som sa bál ako čert kríža. Prvý semester sa veľmi rýchlo vyjasnilo niekoľko vecí: skúšky sa dajú zvládať aj keď je lingvistika miestami absolútnym labyrintom, budem čítať veľmi (veľmi) veľa starej literatúry, budem v škole často a dlho. A samozrejme to, čo sa neskôr ukázalo byť snáď najdôležitejšie: všetko sa to bude diať medzi samými babami.

Anonymita prvého ročníka bola po ôsmich rokoch gymplu s tými istými ľuďmi veľmi vzrušujúcim zážitkom – mohol som byť kým som chcel! Nakoniec som bol síce aj tak zase len sebou, bolo mi akosi jasné, že iným ako predtým. Bol som sebavedomý aj asociálny, bol som zábavný aj trápny, bol som milý, bol som drzý, bol som všetko možné. Zvykanie si na takmer výhradne ženský kolektív sa ukázalo byť väčšou výzvou, ako by si človek pôvodne mohol myslieť a niektoré dni mi z toho šla vybuchnúť hlava. Zo strednej školy, kde nás bolo v triede 20 chalanov, som sa zrazu ocitol v budove, kde ich na sto dievčat pripadlo asi päť. K tomu sa ale ešte vrátim.

V druhom ročníku už bolo jasné, že som sa so svojou rolou študenta literatúry zžil naplno. Veď kto iný má za školskú povinnosť chodiť po parkoch a kaviarňach a čítať dobrú literatúru? Samozrejme, každá minca má dve strany a čítať dva romány za týždeň nie je vôbec sranda; no bola to pramalá daň za to, ako ma začínal tento život baviť.

Od pravidelných návštev knižníc a budovania netušenej lásky k literatúre, cez učenie zaujímavých ľudí žien angličtinu, až po bezstarostné večerné chlapské session pri bluesovej muzike a whisky; bolo to stále len lepšie a lepšie. Začínalo sa najkrajšie obdobie, aké si viem predstaviť.

Za tri roky bakalárskeho štúdia sa mi podarilo spoznať množstvo ľudí, z ktorých zopár úplne zmenilo môj pohľad na svet. Zažil som lásku aj sklamanie, eufórie a depresie, ale aj úplný pád a opätovné budovanie vlastného hodnotového systému. Zažil som bezhraničnú dôveru, akceptovanie rozdielov a chvíle, kedy sa spontánne stretnutia zmenili na nezabudnuteľné zážitky absolútneho uvoľnenia.

Spoznal som zopár ľudí, z ktorých sú dnes moji najlepší priatelia a objavil skvelú americkú partiu z Elite Language Center, v ktorom som neskôr pracoval a mnohému sa naučil. Tvrdými lekciami som si zvykal na to, že nie všetko je vo vzťahoch s ľuďmi také, aké by som to chcel mať a že niekedy treba veci ľudí jednoducho akceptovať a nesnažiť sa ich zmeniť. Vlastne sa to dá zhrnúť pod jedno jednoduché slovo: skúsenosti.

Pravidelne som chodil na koncerty klasiky a počas seminárov z literatúry čarbal na papiere kresby krajiniek. Podarilo sa mi ísť na týždeň do Paríža. Mal som dosť času na seba, začal som písať a skladať hudbu. Bol som zvedavý a učil som sa nové veci. Začal som chodiť na klavír, čo nakoniec dopadlo úplne inak, ako by som čakal (áno, žena). Zažil som svoju prvú funkciu redaktora pre katedrový časopis Perspectives. Učil som ľudí ženy, z ktorých sa stali kamarátky. Dokonca sa mi podarilo mať na svedomí texty pre výstavu v Slovenskom Národnom Múzeu.

Študentský život však samozrejme nebol len o pracovných a školských úspechoch, aj keď tie samozrejme človeka potešia. Bol aj o bezostyšnom flákaní sa a vylihovaní v tráve, zvracaní cez sitko (a doteraz nekončiace vtipy o tom), o hektolitroch whisky a piva pri kombináciách hudobných improvizácií a alkoholových excesov v kruhu Whisky Brothers, o legendárne improvizovanej a surreálnej oslave bakalára vo Viedni, o nekonečných emocionálne-opitých návratoch cez nočné ulice, o pečení perfektných burgrov a o nervy drásajúcich očakávaniach z nejasných friendzonov, o prestávkach medzi prednáškami na tráve pri brehu Dunaja, ale hlavne o ľuďoch, s ktorými som to všetko zažíval.

Po troch rokoch prišli prvé štátnice, na ktoré však spomínam s bizarne šťastnou nostalgiou. Bolo to obdobie zopár týždňov, počas ktorých som čosi dokázal sám sebe, počas ktorých som prekonal sám seba. Bolo to vzrúšo a na jeho konci som mal prvý diplom doma, už som bol ostrieľaným študentom relatívne zvyknutým na babské prostredie a vedel som, že ďalšie dva roky budú prinajmenšom rovnako dobré.

Nemýlil som sa. Na podvečerné semináre z literatúry som sa tešil ako na sex (no dobre, až tak asi nie) a bol som naozaj rád, že škola ma prinútila siahnuť po knižkách, ktoré by som si inak nikdy neprečítal – objavil som úplne nový svet.

Venoval som sa koníčkom a trávil čas s ľuďmi, ktorí sú pre mňa dôležití. Rozbehol som projekt citaj.to, začal moderovať svoju prvú reláciu a stál sa šéfdramaturgom rádia TLIS. Občas som sa poddal spontánnosti a impulzívne vyrazil na nevysvetliteľný a bezúčelný výlet do Komárna alebo Trenčianskych Teplíc. Zúčastnil som sa na realizácii dychberúcej divadelnej hry Talk to Me v divadle LAB. Diplomovku som si zvolil presne takú akú som chcel, literatúru k nej začal čítať už v auguste a prácu na nej si spravil zaujímavou, podnetnou a bezproblémovou (a bol som preto patrične hrdý na svoje plánovanie).

Dnes je tomuto obdobiu koniec a je ťažké tomu uveriť. Už si nebudem sadať na moje štandardné miesta pri okne, už nebudú žiadne skúšky, žiadne padanie hlavy na ranných prednáškach z historickej poetiky, žiadne ironické rozprávanie o sebe v ženskom rode, žiadne ďalšie kresby krajiniek na seminároch z literatúry. A hoci friendzony ani neplánované výlety nezmizli, hoci stále chodím čítať na znovuobjavený cintorín na Kozej bráne a hoci sa stále pohybujem po tom istom meste, predsa sa to zmení.

Pred pár dňami som stál vyobliekaný na promócii a pozeral sa na ľudí, s ktorými som prežil päť rokov života, na ľudí, ktorí sú dnes (rovnako ako ja!) o päť rokov starší, ako keď som si s nimi sadal na literárnu exkurziu do Viedne. Všetci sme si povedali, ako sa budeme stretávať, aj keď s väčšinou z nich sa už nikdy neuvidím. (Nikdy som neprišiel na to, prečo majú všetci tendenciu si sľubovať, že budú v kontakte, aj keď obe strany vedia, že to nie je pravda) Pri podobných rozlúčkach nebývam zbytočne sentimentálny, nie je to totiž ani dobré, ani zlé. Je to jednoducho tak, všetko má svoj začiatok a koniec.

Škola ma naučila naozaj veľa. Naučila ma ako čítať a rozumieť textu, naučila ma lepšie písať a naučila ma kopec ďalších vecí z mojej špecializácie, no to nie je až také dôležité. Čo je oveľa dôležitejšie, strávil som päť rokov v dennodennom kontakte takmer výlučne s dievčatami (alebo ženami, stále si nie som istý, čo je lepší termín) a to zo mňa spravilo úplne iného človeka. Doslova mi to zmenilo život. Považujem to za jednu z najdôležitejších vecí, ktoré sa mi kedy stali.

Každý si povie „ty sa máš, medzi toľkými babami“, no nie je to celkom tak – alebo je to skôr pravda len čiastočne. Áno, niektoré momenty chôdze po chodbách na Gondovej boli poznačené vypúlenými očami a slintaním, to však nie je pointou. To prostredie so sebou prináša iné problémy, iné témy, iné rozhovory, iné reakcie, iný typ vzťahov. Za tých päť rokov som sa tisíckrát popálil, ale naučil som sa – nech to znie akokoľvek hlúpo – komunikovať so ženami. Škola ma jednoducho naučila s nimi fungovať. A to je podľa mňa jedna z najdôležitejších lekcií, aké môže chlap v živote dostať a ja si ju nesmierne vážim.

Možno nie som klubový vymetač, svalnatý štramák alebo šikovný chalanisko, čo si zarobil na päť áut – ale viem, kedy byť ticho, kedy povzbudiť, kedy povedať nepríjemnú pravdu a kedy sa zbytočne nevypytovať a radšej byť ticho a počúvať.

Príhodu o tom, ako som jedného dňa zistil, že viem viac o kabelkách ako o počítačoch, som už hovoril snáď päťstokrát, no okrem vďačnej historky to o niečom vypovedá. Päť rokov štúdia literatúry bolo pre mňa okrem školy kultúry a umenia hlavne školou života.

Baby, úprimne vám za to ďakujem. Ďakujem za každý moment, kedy som vás nechápal, za každú podráždenú reakciu, ktorej dôvod som ešte nepoznal, za každý prejav až detskej radosti, ktorá ma nikdy neomrzí, za každý prejav spontánnosti, ktorú síce stále nechápem, no zároveň milujem.

Ďakujem všetkým, s ktorými som mal možnosť spolupracovať na inšpiratívnych projektoch, všetkým, ktorí ma posunuli dopredu a všetkým, ktorí okrem rozprávania vedia aj počúvať.

Ďakujem všetkým, ktorí ma podržali keď bolo zle, všetkým, ktorí boli tam, kde sa cítim ako doma, všetkým, ktorí so mnou pripíjali na pokoj na duši.

Ďakujem všetkým, ktorí sa akokoľvek stali súčasťou môjho života. Obdobie vysokoškolského štúdia patrilo medzi najkrajšie roky, ktoré som zatiaľ zažil. Neľutujem ani jednu jedinú minútu.

 

Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!