Mám problém: nerozumiem ľuďom v telefóne. Vždy len predstieram, že rozumiem a potom vyčkávam na dohodnutých miestach o dve hodiny skôr, pretože som nerozlúštil správu o meškaní, alebo len súhlasne pritakávam niečomu, čo bolo, ako neskôr zistím, otázkou.
Telefonáty sú pre mňa z tohto dôvodu stresujúce a strácam pri nich pevnú pôdu pod nohami. Vždy už keď počujem zvoniť telefón sa mi zrýchli tep a zachvacuje ma panická úzkosť. Preto všetko radšej riešim osobne, aj keď, ako sa ukázalo, tam šance na úspech nie sú oveľa lepšie.
Mám aj ďalší problém: budem žiť najlepšie ako viem a na konci to budem ľutovať. Budem sa pretĺkať prázdnym životom plný závisti a falošných nádejí, budem mrhať časom, márniť príležitosti a skôr či neskôr sa na jeho konci obzriem do minulosti a spýtam sa sám seba: aký to malo zmysel? A vtedy to prepukne: v prázdnom mlčaní miesto odpovede prídem na to, že som potenciál svojho krátkeho času v tomto už aj tak dosť mizernom svete nevyužil ani z miniatúrnej časti. Namiesto žitia som len čakal a na konci ani nebudem vedieť na čo vlastne. Nebudem vedieť ani len to, kto som, lebo som sa za života nestal vôbec nikým.
Foucault píše, že nie je dôležité vedieť, kým človek vlastne je. Dôležitá je vraj len zmena v niekoho, kým nebol. Aj ja by som sa rád jedného dňa pozrel do zrkadla a povedal si: zvládol si to, zmenil si sa, si lepším človekom.
Foucault však zabúda na jednu dôležitú vec: byť iný neznamená byť lepší. Zmena samotná môže a nemusí niečo znamenať, jej význam je relatívny. Život k ničomu neposkytuje interpretáciu, každý človek dáva význam sám sebe a nervózny pocit kŕča z neistoty pretrváva.
Život je len na jeden pokus a otázka, či robím veci správne zostane otvorenou ranou hnisajúcou v nekonečných nociach agónie nad vlastnou identitou.
Mám aj iný problém: sny ma prenasledujú celé dni a nedokážem sa sústrediť na dôležité každodenné činnosti. Odkladám návštevy záchoda a sprchy, lebo otvárajú možnosti zamýšľania sa nad nezmyselnými zážitkami zo snov predošlej noci.
Tak napríklad včera: šiel som dlhou chodbou, mala množstvo zákrut a malých schodíkov, raz hore a raz dolu, ale vždy len jeden schodík. Bola zatuchnutá a mierne ošarpaná a pôsobila dojmom statickosti a starobylosti, akoby tam bola už tisíc rokov.
Rozmery chodby boli tak akurát pre jedného človeka, strop žltý s kruhovými otvormi, ktoré pripomínali okná, ale namiesto oblohy za nimi bola len tma. Steny boli pokryté tapetou s klasickým francúzskym vzorom. Tmavomodrá plocha s množstvom malých charakteristických zlatých ornamentov.
Bol som neuveriteľne zvedavý, čo bude na konci, kráčal som stále rýchlejšie a rýchlejšie, už som dávno zabudol, ako vyzeral jej opačný koniec, chcel som vedieť, čo je tam, kam smerujem, bolo mi jedno, čo to bude, ale chcel som to vidieť. Tep a dych boli stále hlasnejšie a psychické vypätie sa stupňovalo s každým ďalším krokom.
Keď som prišiel na koniec, nebolo tam nič. Dostal som sa na koniec chodby a bola tam stena rovnako modrá ako tie po bokoch.
Neviem, či som bol problém v tom, že som tam nič nenašiel alebo v tom, že som očakával, že tam niečo nájdem.
Mám aj tento problém: často ma trápi strach z chorôb, ľudia naokolo kašlú, kýchajú, soplia a prenášajú celé škály rôznych baktérií. Niekedy sa v noci nervózne prehadzujem zo strany na stranu presvedčený o tom, že ráno sa zobudím a budem chorý. Trápi ma anafylaktická reakcia, otvorené rany na koži, v ústach, očiach a v oblasti genitálií, opuch tváre alebo opuch pier a hrdla, dýchavičnosť v dôsledku zúženia dýchacích ciest, krátky dych, rýchly tep, nízky krvný tlak, zápal pankreasu alebo poškodenie pečeňových buniek.
Počas jazdy električkou do práce sa z ničoho nič objaví zahmlené videnie, zvonenie v ušiach, citlivá koža, citlivosť na svetlo, svrbenie, problémy s obličkami, neuropénia, trombocytopénia, Stevensov-Johnsonov syndróm, Lyellov syndróm, Ewingov tumor alebo niekoho iného syndróm, tumor alebo zápal.
Väčšinou ma zdanie klame a zobudím sa zdravý. Ale dokedy?
Mám ďalší problém: moje činnosti nemajú význam, prínos, výsledok. Pracujem, aby som prežil a prežívam, aby som mohol pracovať. Nikdy som nebol dostatočne asertívny a kreatívny na to, aby som prerazil a stal sa úspešným a tak žijem život priemerného, sivého človeka s jeho radosťami a starosťami. Stresujú ma základné každodenné úkony a preto mi všetko trvá dlho. Bojím sa bežných vecí ako telefonátov, pracovných stretnutí, nepracovných stretnutí, ale hlavne vecí, v ktorých nemám absolútnu istotu, a tak sa týmto situáciám snažím vyhnúť. Zacyklujem sa. Som pohodlný a to vo mne zabilo akékoľvek ambície.
Pracujem päť dní do týždňa, mám nárok na dva týždne dovolenky a v lepšom prípade trinásty plat, ktorý miniem na lepší oblek, aby ma nevyhodili, aby som mohol dostať trinásty plat aj na budúci rok a minúť ho na opravu rozpadávajúcej sa Volgy.
Vo voľnom čase študujem socialistickú architektúru, chodím po starých poliklinikách a fotím vypínače, elektrické zásuvky, výťahy, rozvody, schodiská, dlažobné kocky a fasády. Porovnávam Bratislavské sídliská s ich pôvodnými plánmi z osemdesiatych rokov a učím sa spamäti rozdiely medzi jednotlivými typmi panelákov.
V piatok večer sa snažím zapadnúť do spoločnosti. Napriek relatívne veľkým množstvám alkoholu ma však kontakt s cudzími ľuďmi stresuje a vyvádza z miery a zrejme aj preto stále žijem sám, presvedčujúc seba aj okolie, že dobrovoľne. Potĺkam sa po baroch v starom tmavomodrom saku s ktorým som už čo-to zažil, otáčam jeden koňak za druhým a niekedy sa odvážim prihovoriť sympatickým slečnám.
Niekedy si to aj pamätám.
Mám ešte iný problém: nefajčím a nekurvím sa a to mi komplikuje medziľudské vzťahy. Fajčiť som nikdy nechcel a mohol by som kedykoľvek začať. Kurviť som sa chcel vždy a začať som nikdy nevedel. Dnes by však mal výdatne fajčiť a súložiť každý slušný človek, a preto som na prvý pohľad podozrivý. Kolegovia na mňa len úchytkom zazerajú a vyhýbajú sa mi.
Niekedy mám pocit, že na mňa podozrievavo zazerajú všetci okolo, že ľudia stojaci na ulici vedia, že som spravil niečo hrozné o čom sám netuším a oni len zvedavo čakajú, kedy ma to doženie, zrazí na kolená a vyrazí hnijúce zuby z vyschnutej papule, ktorá klame tak mizerne, že radšej hovorí pravdu.
Mám problém: stratil som istotu takmer vo všetkom. Jediné, čím som si istý je, že si nie som istý už vôbec ničím, čo robím alebo nerobím. Pri každom kroku, pred každým nádychom sa predo mnou vynárajú existenciálne otázky o tom, či je to správna voľba.
Nedokážem odlíšiť dôležité rozhodnutia od triviálnych a strácam predstavu o vlastnej identite. Včera som sa postavil pred zrkadlo a všimol som si, že sa mi viditeľne zhoršil zrak a začínam plešatieť. Pod tlakom pálčivých otázok sa mením na Foucaulta. Na rozdiel od neho však na tie pálčivé existenciálne otázky pravdepodobne nikdy neodpoviem.
Môžem ho do konca života iba citovať.
Dnes možno nie je cieľom prísť na to, kým sme, ale odmietnuť to.
Michel Foucault
Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!