– Ahoj, nevideli sme sa už niekedy? – rozhodol som sa nedávno aspoň raz v živote použiť osvedčenú frázu. Zaujímalo by ma, komu sa kedy vlastne osvedčila a prečo ju stále voláme osvedčenou, keď dnes je hádam tou najnepoužiteľnejšou zo všetkých, uzemňujúcou akékoľvek šance na ďalší rozhovor v jednoduchých jednoslovných odpovediach (napríklad také osvedčené Nie).
– Nie. – odvetila upravená, zdanlivá osemnástka sediaca za barom (ja už ich poznám, sú ako objekty v zrkadle, ktoré sú bližšie, ako sa zdajú) a zahriala ma satisfakcia prameniaca zo skutočnosti, že mi vďaka alkoholu táto situácia nie je ani najmenej trápna.
– Si si úplne istá? – podpichol som s podmanivým, potmehúdskym úsmevom, ktorý pravdepodobne za daných podmienok vyzeral skôr ako chorý výraz slizkého barového sliediča.
– Čo? Daj mi pokoj! Miloš? – začala sa obzerať okolo seba a napriek pokročilej intoxikácii som pochopil, že je čas odísť. Nemal som chuť sa s Milošom hádať. Dôvod, že som jeho frajerku (Tak sa to dnes volá, nie? Mal som totiž dôvodné podozrenie, že to nebola jeho sestra.) oslovil len kvôli tomu, aby som si overil, že osvedčené frázy vlastne nie sú vôbec osvedčené, by zrejme neobstál.
– Pozri, snažím sa ti len pomôcť. – vysvetľoval som ani nie dva dni pred tým vtedy ešte nie úplne definitívne bývalej frajerke (asi sa to tak naozaj volá), ale už bolo jedno, čo poviem. Premeškal som posledný bod, z ktorého som sa mohol vrátiť, poslednú možnosť zamedziť stavu, v ktorom sa dá už len bezmocne čakať na neodvrátiteľné. Piloti to volajú V1, rýchlosť, nad ktorú už nie je možné pred vzletom ubrzdiť pred koncom dráhy.
– Ale veď vieš, že toto si musím vyriešiť sama a nikto mi v tom nepomôže!
Účel svätí prostriedky ako hovorí osvedčená fráza a ak treba, dôvod prečo veci nejdú sa vždy nájde. Nebolo to úmyselné, nikto by podobné scenáre nezvládol racionálnymi postupmi tak podrobne a dômyselne vystavať, ani keby mal za sebou roky tvrdého tréningu a teoretickej prípravy (mám oba predpoklady a stále sa nechytám ani na priemerné začiatočníčky).
Práve naopak, bola to prvotriedne flexibilná intuícia, ktorá vracala rozhovor do nekonečných variácií slepých uličiek. Mohol som robiť čokoľvek, no už dávno bolo jasné, kto je všetkému na vine. V takých momentoch je snaha rozhovor zachrániť rovnako neakceptovateľná ako mlčanie. Situácia sa dá len pokaziť a je úplne jedno, ako sa to chlap rozhodne alebo nerozhodne urobiť. Rozhodnúť alebo nerozhodnúť sú totiž rovnako zlé postupy.
Dobre niekomu poradiť je ťažké, ale ešte ťažšie je naučiť sa akceptovať, že niektorí ľudia rady jednoducho počuť nechcú, nech by boli akokoľvek dobré.
– Čo čakáš, že ti na toto poviem? – spýtal som sa dvesto metrov pred koncom dráhy.
– Vieš čo? Už asi fakt nič.
Nech sa rozhodnete akokoľvek, budete to ľutovať, povedal raz vraj niekto múdry.
Nikdy som sa nebál rozchodov, necítil som sa nimi ohrozený a napriek tomu, že krátko po nich vždy prichádza mierny deficit ticha a pokoja (deficit živočíšneho, spoteného sexu vo výťahoch a pivniciach sa spravidla dostaví o čosi neskôr), sú to predsa jednoduché veci, šup a je to, vybavené, každý ideme svojou cestou, kde je problém? Oveľa viac ma vždy desili zchody. Okrem toho, že sa pri nich dá posrať niečo, čo ešte ani neexistuje, by sa bez nich nikdy žiaden vzťah nerozpadol. Navyše sú zchody často poznačené iracionalitou, ktorá neskôr robí iba neplechu (tým, že vyprchá alebo tým, že nikdy nezmizne). Sú to delikátne súhry takého množstva rôznych vzájomne súvisiacich faktorov, že som sa v nich nikdy nedokázal vyznať a preto sa ich stále bojím.
O množstvách súvisiacich faktorov ma čosi naučil aj môj pocit v nemocnici. Vzájomnú súvzťažnosť hmotnosti, hustoty a konzistencie a ich závislosť od vonkajších faktorov som naplno pochopil pri prvej stolici po návrate z nej. Osem dní, počas ktorých sa človek ledva obráti na ľavý bok v kombinácii s dusenou mrkvou, tarhoňou, prívarkami a ryžou má neodvratný efekt absolútnej konstipácie, totálneho zastavenia čriev.
Mal som pocit, že nestrávené zvyšky mi v bruchu vytvorili hrudu veľkosti bowlingovej gule, ktorú mi budú musieť nakoniec aj tak operatívne odstrániť, akýsi hovnový monolit, hovnolit.
Napriek neistej, no predsa chôdzi na ôsmy deň sa nenaplnili moje očakávania pohybu zažívacej sústavy. Generálny štrajk trávenia pokračoval a tešil som sa, že to, čo má prísť (výbuch?), príde zrejme až po návrate domov.
– No zabudni, najprv sa nám tu pekne vysereš! – oznámila mi nonšalantne mladá ryšavá sestrička, ktorá ma posledný týždeň so železnou pravidelnosťou každé ráno umývala a ja som sa tváril, že si to vlastne vôbec neužívam, vehementne sa sústrediac na predstavy olejových filtrov a otvorených zlomenín, aby sa napriek asexuálnosti miesta akým je nemocničná izba náhodou nenaplnila iminentná hrozba prílišného vzrušenia z telesného kontaktu, ktorého odhalenie by bolo prinajmenšom trápnym zážitkom.
Neboli to jediné chvíle, ktoré som si v nemocnici bohémsky vychutnal. Nezabudnuteľný zostane moment prvého prebratia sa z narkózy, kedy som síce polámaný a znovu zašitý, rozbitý, zdrogovaný a dezorientovaný ledva dýchal, no predsa otvoril oči len aby som uvidel dva tucty výstrihov mladučkých študentiek medicíny ani nie pol metra od mojich lesklých očí. Bol to Tantalov trest a ja som bol v roli bájneho hrdinu neschopného čokoľvek urobiť. S rajskými plodmi na dosah ruky som mohol len v mukách bezvládne ležať a pozorovať bezprostredné, no nedosiahnuteľné.
Za celý ten čas sa mi však v črevách formovala daň za tieto atrakcie. Vyhliadky na pasovačku s bowlingovou guľou v domácom prostredí s podmienkou sestričiek vybledli. Potrebovali si odškrtnúť aspoň jeden krížik v riadku označenom STOLICA. Nie som však fakír, ktorý by vedel ovládať pohyby čriev na povel, a tak sa to pekná sestrička rozhodla riešiť ohyzdne veľkým čípkom. Tento intímny moment nás zblížil už definitívne.
Ani potom som sa ale nedokázal schuti vysrať. Po dvoch hodinách urputného zápasu som vstal, tresol dverami a s víťazoslávnym výrazom na tvári vyrazil zo seba presvedčivé Áno. Mali krížik do kolónky a na druhý deň ma prepustili.
Už po ceste domov som cítil, že do pol hodiny to príde, bez ohľadu na to, kde sa budem vtedy nachádzať. Spravil som teda všetko preto, aby som v tom čase už sedel na záchode. Nastalo peklo. Hovnolit bol neuveriteľným svedectvom o tom, že aj v malom priestore sa môže nachádzať obrovské množstvo hmoty. Hutný, ťažký a hlavne hustý produkt môjho pobytu v nemocnici ma naučil, že v živote všetko so všetkým súvisí.
– Páčia sa ti umelé prsia? – spýtala sa ma raz z ničoho nič kamarátka a do dnešného dňa mi vŕta v hlave, s čím súvisela táto jej otázka. Prečo to chcela vedieť? Je to niečo, čo ľudí bežne zaujíma? (Nikdy som nemal potrebu pýtať sa kamarátok, čo si myslia o obriezkach.)
– To je ťažko povedať, väčšinou sa mi totiž nepáčia ich nositeľky – odvetil som mierne prekvapený z neočakávanej požiadavky – neviem teda, či je to veľmi relevantné…
Bola to správna odpoveď? To neviem. Bola to však správna otázka.
“Pucol by som ťa”, odvetil pár týždňov na to osvedčenou frázou môj starší brat mame na otázku ako sa mu páči jej nový účes. Odvtedy sa ho už na názor nepýtala. Z bytu ho vyhodila ani nie o rok neskôr, aby ma tak postrašila a ukázala mi, že s rodičmi sa nebude bývať večne. Čo presne myslela slovom večne som však ani do momentu, kedy ma z bytu vyhodila ani nie o rok neskôr, nezistil.
Zostala mi len ďalšia osvedčená fráza, ktorú som zatiaľ nemal možnosť vyskúšať.
Chodievaš sem často? – vyslovoval som si v duchu na podnapitej ceste od baru a snažil sa vyhliadnuť si ďalšiu adeptku, ktorá by mi mohla pomôcť vylučovacou metódou prísť na tú najosvedčenejšiu frázu zo všetkých. Už dávno neverím tomu, že nejaká existuje, nebudem však mať pokojný spánok, kým ich nevyskúšam všetky.
– Chodievaš sem často? – vypľul som nakoniec na dievča v modrých šatoch stojace pri záchodoch a spomenul som si na otázku o umelých prsiach (dostávala predo mnou veľmi reálne kontúry).
– Nie.
Začal som mať pocit, že všetky odpovedajú rovnako bez ohľadu na to, čo sa ich spýtam.
– Vlastne som tu prvýkrát, čakám kamošky, ale niekam sa vytratili. Ty to tu poznáš?
Dievča sa rozhovorilo bez akéhokoľvek môjho pričinenia. Žeby som bol konečne prišiel na niečo naozaj osvedčené, nefalšovane spoľahlivé a produktívne? Nebol som schopný ju však počúvať, rozmýšľal som nad umelými ceckami a z alkoholu sa mi točila hlava (prečo cecky a alkohol vždy prichádzajú naraz?!).
Rýchlo som sa vrátil k baru a katapultoval sa do rumokracie štyrmi konzekutívnymi šotmi Bacardi. Ráno som sa zobudil na zemi internátnej izby s modrými šatami omotanými okolo krku.
Osvedčené frázy teda skutočne existujú.
– Pozri, snažím sa ti len pomôcť. – vysvetľoval som ani nie dva dni pred tým vtedy ešte nie úplne definitívne bývalej frajerke – Keby si sa namiesto odovzdávania sa okolnostiam zamyslela nad tým, čo vlastne chceš, prišla by si na to, že vlastne všetko máš.
Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!