Deň v Komárne

Chceš, aby ťa ľudia brali vážne, ale nemáš na to gule. Si príliš seriózny. Nemáš vlastne odvahu ani na to, aby si sa na ľudí pozeral, aby si s nimi hovoril. Čo keď sa strápniš, čo keď si o tebe pomyslia niečo, čo nechceš, aby si o tebe pomysleli, čo keď zistia kto si, alebo ešte horšie, čo keď nezistia kto si?

Tak napríklad včera: stála na zastávke a všetci chlapi sa za ňou obzerali. Bola stredobodom pozornosti prázdneho času čakania na električku, vždy je nejaký stredobod pozornosti a vždy je to ona, dlhonohá blondína v krátkej sukni, dokonalo vyšperkovaná, dotiahnutá do posledného detailu, vedomá si svojej nadpozemskej vznešenosti, svojej pridanej hodnoty. Niekedy sa zvykneš zamyslieť nad tým, koľko času musí stráviť kultiváciou svojho výzoru, aby ho dohnala do tak nereálnej miery ideálnosti.

Teba to však trápiť nemusí. Nemáš o ňu záujem, alebo si to aspoň myslíš, ak si to nemyslíš, tak by si si to myslieť aspoň chcel. Včera si sa o takú opieral v trolejbuse. Nedobrovoľne, samozrejme. Trolejbus bol preplnený telami pokrytými potom. Cítil si, ako sa jej dokonalo hladké lýtko dotýka zadnou stranou toho tvojho. Nemal si o to záujem, samozrejme. Statočne si pretrpel jej malý a pevný zadok pritisnutý na ten tvoj a pri nenápadných, jemných dotykoch pliec si nepohol ani brvou. Počúval si hudbu a rozmýšľal nad literatúrou, samozrejme. Keď vystúpila, neobzrel si sa za ňou. Samozrejme.

Chceš, aby ťa ľudia brali vážne, ale nemáš im čo povedať. Niekedy ťa to zastihne nepripraveného a zdá sa ti, že v tebe driemu neskutočné životné pravdy. Vtedy s vervou vyskočíš z lavičky, na ktorej si si dve hodiny čítal postmodernu, aby si aspoň na chvíľu odišiel zo života poskladaného z neodlíšiteľne rovnakých, priemerných dní, vystrelíš ako pružina a spokojne odkráčaš domov, naleješ si pohár bieleho vína a otvoríš okno, aby si si vytvoril tú správnu atmosféru.

Nestane sa nič.

Na druhý deň sa vrátiš do parku. Kníh je predsa dosť a aj keby si náhodou mal svetu čo povedať, ľudia by ťa nebrali vážne. Nemáš totiž gule, aby si im to povedal dosť jasne, dosť dôrazne. Nemáš dosť guráže ani na to, aby si si uvedomil, že existuješ rovnako ako existujú ostatní.

Tak napríklad včera: stála na zastávke a rozmýšľala nad tým, čo vždy. Je predsa úspešnou pracovníčkou nižšieho manažmentu, má ľudí aj pod sebou aj nad sebou, v robote aj v posteli. Niekedy sú to zhodou náhod dokonca tí istí ľudia. Žije vždy symbioticky, teda až do momentu, v ktorom sa symbioticky rozíde a zíde s niekým iným. Každý z nich nejakým spôsobom predsa existuje.

Teba to však trápiť nemusí. Ty sedíš v poslednom vagóne osobáku do Komárna, lebo žiadne iné mesto nepoznáš, a aj keď síce nemáš prečo niekam chodiť, nemáš prečo ani niekde zostávať. Tak radšej ideš. Zahĺbiš sa do polosna sebareflexie. Zamýšľaš sa sám nad sebou a nad svetom. Čas ubehne rýchlo. Navyše je vo vlaku internet, takže môžeš odfotiť, že si vo vlaku a podeliť sa o tom s ľuďmi, ktorých to nezaujíma.

Sediac na brehu Dunaja prechádzaš zoznamom kontaktov v telefóne a zisťuješ katastrofálnu skutočnosť – stratil si ho. Nemáš, už nemáš žiadne telefónne číslo, na ktoré by si sa mohol spoľahnúť. Tvojou zásadou vždy bolo mať aspoň jedno, na ktoré môžeš napísať, keď ťa to chytí, keď z teba vykypí úprimný, nezadržateľný a preexponovaný pátos.

Teraz ťa to chytilo a nemáš to s kým zdieľať, tie telefónne čísla sa vytratili, vlastne ani nie tak čísla samotné ako ich familiárnosť, ich známosť, ich intimita. Uprostred známeho, avšak dávno vzdialeného mesta balansuješ na tenkej hranici medzi svedomitou, prvotriednou outsideriou a spoločenskou neviditeľnosťou, trpkosťou z medziľudksého zlyhania.

Odcudzene kráčaš Komárnom zvierajúc v ruke kornútok zmrzliny.

Je horúci deň a je ti úplne jedno, kedy sa vrátiš domov. Nemáš v tomto meste čo robiť, no predsa si tu. Nepotrebuješ tomu dávať zmysel. Kladieš nohy jednu pred druhú a druhú pred prvú s prázdnym výrazom v tvári a všeobjímajúcim anachronickým chaosom v lebke. Spodné prádlo vo výkladoch ťa nezaujíma, samozrejme. Nemáš ho na koho navliecť, a už vôbec z koho vyzliecť. Nemáš na to gule. Keby sa aj niekto taký objavil, radšej zdúchneš.

Tak napríklad včera: stála na zastávke a ohúrila ťa natoľko, že si ju prestal považovať za reálnu. Dobre si spravil: v tvojej realite neexistovala a ani existovať bude. Nemáš gule na to, aby v nej existovala. Je nereálna a preto si sa na ňu pre istotu ani nepozrel. Ušetril si si toľko starostí, toľko utrpenia, toľko hodín bezočivej sebatrýzne, že ti vystačia ešte aspoň na dve alebo tri cesty vlakom na miesta, ktoré z nejakého dôvodu poznáš, ale na ktoré už dávno nemáš najmenší dôvod chodiť.

Chceš, aby ťa ľudia brali vážne, no sám to nedokážeš. Tvoj súčasný život je len predstava. Nie si schopný vzdať sa minulosti, akceptovať posun, prijať zmenu a uchopiť prítomnosť. Snažíš sa pred tým všetkým utiecť, ale utekáš nesprávnym smerom, utekáš na nesprávne miesta. Realita ti prekĺzne medzi prsty, lebo si ju nevšímaš. Nemáš gule na to, aby si sa odvážil ju brať takú, aká je.

Tak napríklad včera: Stála na zastávke a rozširovala okolo seba auru luxusu a prestíže, ktorú si nikdy nechcel pochopiť, tobôž nie rešpektovať alebo akceptovať. O také ty nestojíš, samozrejme. Nemáš gule na to, aby si o ne stál a aby si ich spravil reálnymi.

Chceš, aby ťa ľudia brali vážne. Namiesto žitia sa však tvrdohlavo zmietaš niekde hranici toho, čo bolo a toho, čo by mohlo byť. Nemáš gule na to, aby si to zmenil.

Sedíš vo vlaku z Komárna a netušíš prečo.

Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!

0

Leave A Comment

Your email address will not be published.