– Podľa mňa nevyzerá ani zďaleka tak dobre. – Ale šak ty sa nemáš pozerať na to, čo je vidno! …počul som hlasy ostrieľaných zvodcov prechádzajúce mi pár metrov za chrbtom, prerývané ironickým smiechom. Júnové slnko viselo na bledomodrej oblohe ako presvitajúca vypálená diera. Na knihu už som sa nezvládal sústrediť. Myšlienky mi odbiehali kam sa im zachcelo a pozornosť mi opäť utekala z podozrivo statických riadkov na slová vznášajúce sa v diaľke.
Mám rád konce dní, nie len preto, že väčšinou znamenajú koniec práce a začiatok krátkeho voľna. Voľno si nájdem hocikedy aj ráno, ale nie je ani zďaleka tak napĺňajúce, tak uspokojivé ako to večerné. Hluché hodiny medzi dňom a večerom majú akúsi jedinečnú kvalitu, ktorá obalí celý prežitý deň mäkkým kokónom príjemného spomalenia. Deň sa ešte neskončil, ale večer ešte nezačal, nastalo tiché, introspektívne moratórium. Netreba robiť nič, len si sadnúť a byť.
Prišiel pokoj na duši, knihu som zavrel a pozoroval okolie. Ihrisko bolo plné rodičov s deťmi, presné počty si netrúfam určiť (niektoré mamičky bolo žiaľbohu, a niekedy aj chvalabohu ťažko odlíšiť od starších sestier), a vôbec – rodiny ma aj tak nezaujímajú. Rodina je predsa od slova rodiť a slovo rodiť od slova pôrod a pôrodom sa život nezačína, pôrodom sa život pre väčšinu ľudí končí.
– V skurvenej dobe primitívov žijeme, je mi z toho smutno! …vykríkol niekto spoza kríkov, a skutočne: v jeho hlase sa miesil nervy drásajúci hnev s úprimným, zúfalým smútkom.
Neďaleko basketbalového ihriska stál pár: ani jeden z nich ešte nemal dvadsať, on ju oboma rukami ťahal k sebe, ona sa nenápadne, no rafinovane vymykala jeho suverénnemu objatiu, hlavu vykrútenú nabok, rukami si svedomito upravujúc účes do copu. Nevyslovené, nahromadené napätie doliehalo až ku mne. A hoci ani jeden z nich ho necítil, obaja vedeli, že takéto navonok nevinné, nenapadnuteľné situácie, s ktorými de jure nie je nič v neporiadku, v sebe obsahujú čierne bremeno latentného konca.
Zrak mi padol na dve dievčatá obklopené papiermi na susednej lavičke. Proti slnku a vďaka ich slnečným okuliarom som nedokázal presnejšie identifikovať vek, no na prvý pohľad bol rozhodne viac než vyhovujúci.
Knihu som opäť otvoril. Vzopri sa tomu, povedal som si, neviem čomu, nebol to pud (môj pud by si s tamtými dvoma len ťažko poradil) a začítal som sa. Hoci zvládam popri čítaní relatívne dobre načúvať okoliu, nedokázal som zachytiť, čo hovoria, no z kontextu bolo jasné, že sa učia. (V určovaní kontextu som veľmi dobrý. Horšie je to s určovaním rémy, centrálneho významu, obsahu.)
Vehementným sústredením som dokázal neuveriteľné: dočítal som kapitolu. Obzrel som sa cez plece, ešte stále tam boli. Obzeral som sa vlastne aj počas čítania, roky praxe ma naučili vybrať si vhodné momenty, kedy bez rozrušenia myšlienkového prúdu, bez nabúrania imaginácie zároveň s nádychom zdvihnem hlavu a prezriem svoje okolie.
Dôkladne som si ho teda prezeral znovu a znovu, bolo štíhle a mladé. Tak som sa zapozeral, až sa mi zachcelo odísť. Prichádza to vždy nečakane, ako panický strach. Ja sa však nemám čoho báť, strach nie je na mieste, a ak, tak skôr oni by sa mali báť.
Pomaly, s rozvahou gentlemana som vstal z lavičky, knihu zobral do ruky (keď ju nosím v ruksaku tak nikto neuvidí, že som sčítaný v postmoderne) a pomaly sa presúval ich smerom. Po troch krokoch sa situácia z neznámych príčin zmenila a pristavil som sa pri nich, chrbtom k slnku, aby som ja ich videl výborne a oni mňa len čiastočne.
– Čo to máte za zaujímavé čítanie? – spýtal som sa s podtónom ironického nadhľadu.
– Učíme sa. – znela nie príliš nápaditá odpoveď dievčiny sediacej vľavo, brunetky nenápadného vzhľadu v ľahkej sukni a zelenom tielku.
– To vidím, – zachraňujem situáciu – a čo takého?
– Pozemné stavby a architektúra, estéúčka, máme štátnice teraz. – odvetilo tentokrát dievča sediace po mojej pravici, blondína v akurátne krátkych čiernych šortkách a modrom tielku obopínajúcom bohatú náplň predstáv, ktoré s trochou šťastia zmiznú do týždňa až dvoch. Cez tenký povrch tielka relatívne zreteľne prenikala členitá štruktúra napnutej, evidentne bohato zdobenej, čipkovanej, luxusnej podprsenky naberajúcej pod jej pružným obsahom perfektne oblý tvar.
Napriek tomu som však nebol nesvoj, ustál som to so stabilitou suveréna a ani kozy, z ktorých by človeka za normálnych okolností priduseného hodilo o zem a studený pot by mu prúdom zalial snáď aj oči, ma nevyviedli z miery.
Viaznuci rozhovor som rozbehol otázkami tak, ako som sa to naučil už dávno. Ten, kto kladie otázky, vedie rozhovor, písali v múdrej knihe. Mali pravdu. Ten, kto kladie otázky, má moc. Aspoň čiastočne som tak dokázal kompenzovať urgentnú rozbiehavosť pohľadu, ktorý z čisto preventívnych dôvodov spočíval prevažne na dievčati vľavo.
Úprimnou zvedavosťou prameniacou z informácie, že sám som kedysi chcel ísť študovať ich odbor, som šikovne vmanévroval do priestoru nezáväznej konverzácie a dozvedel sa, ako to u nich chodí a ako to celé prežívajú. Prišlo dokonca aj na ich otázky, nadhodil som teda zopár zaujímavých faktov o sebe.
V jednom momente si blondína (ešte stále nemá meno!) plynulým pohybom pravej ruky stiahla z očí okuliare a bol som nútený sa jej pozrieť do očí. Modré, pomyslel by si Stierlitz. Modré, pomyslel som si, ako inak.
Až podozrivo gýčovo podmanivý pohľad (hlava mierne predklonená, kútiky úst zdvihnuté) bol skutočnou skúškou vnútornej integrity.
– To sa zvládate ešte o takomto čase sústrediť? – opýtal som sa, siahnuc po prvej a jedinej myšlienke, vďačný aj za to málo vystupujúce z tabuly rasy.
– Jój, to my ešte len začíname!
Pozvi ich na jeden drink!, kričal vnútorný hlas. Načo čakáš, kokot!
V rýchlosti som zhodnotil situáciu: podľa prízvuku nie je ani jedna odtiaľto a neustále pendlujú medzi východom a Bratislavou, logistika je teda veľmi náročná. Obe chodia už štyri roky (základnú matematiku čo sa veku a ročníkov týka zvládam už za behu) na fakultu plnú mužných alfa samcov a teda ich pravdepodobne tamten či onen čaká na intráku s otvorenou fľašou, náručím a rázporkom. Študujú v noci a cez deň žijú, spoločné záujmy by som s nimi teda očividne hľadal len ťažko a stálo by to neuveriteľné množstvo pravdepodobne planého úsilia s nulovým alebo prinajmenšom neuspokojivým výsledkom.
Jedno s druhým, vynakladať jalovú energiu na pokračovanie sa jednoducho neoplatí. Vzrušenie opadne, cieľ sa vytráca. Nastane kompletná rezignácia.
Pozvi ich na ten drink, motyky strieľajú, nevzlykaj tu sám nad sebou a možno si niekedy aj zašukáš!, vtieravo sa ozývalo niečo, čo sa neodvážim nazvať svedomím. Ešte stále si sa ich nespýtal na mená, neprelomil si ľad! Spýtaj sa na mená!
Ja však vždy mávam silné nutkania na mená sa nepýtať. To predsa čakajú všetky. Každá vie, že skôr či neskôr sa každý chlap spýta na meno a potom si vypýta číslo. Ja rád tieto očakávania narúšam a dostávam tak situáciu do zvláštnej polohy. Zneisťujem a otváram otázky, ktoré neplánujem ďalej rozvinúť alebo uzavrieť.
Pozvi ich na jeden drink!, neprestáva naliehať vnútorný hlas.
– Tak vám teda držím palce, majte sa! – hovorí ten vonkajší.
Otočiť sa a odísť bez toho, aby sme poznali svoje mená, nemožnosť rozhovor zopakovať, nechať ho skutočne nezáväzným a bez cieľa mi totiž spôsobuje akúsi bizarnú radosť.
Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!