Poslal som jej len jeden strohý, vecný mail. Milujem písať vecné maily. Napĺňa ma to pocitom sebaistoty, sebaúcty, pocitom duševnej sily a nezávislosti. Život je predsa o prekonávaní vlastných hraníc a neexistuje nič lepšie a nič horšie ako odtrhnúť sa od človeka. Umožňuje to dokonalo vychutnať nepoznanú chuť drzosti bez následkov, bezohľadnosti bez predstierania a hnevu bez vysvetľovania. Nič z toho nevyplýva, v zrkadle sa nevidíš a v ušiach ti šumí upokojujúca prázdnota.
Stačilo mi jedno leto na to, aby som si to naplno uvedomil. Čo na tom, že to bol len začiatok. Čo na tom, že to leto trvalo celý rok a práve sa jeho koncom začína ďalšie. Kroky sú ľahšie a dlhšie a vzduch sa o čosi ľahšie dýcha. Som tu doma, som tu stále viac a viac doma, zžívam sa s prostredím okolia, poznám každú dlažobnú kocku, každú nerovnosť na chodníkoch, každú trčiacu haluz, každú padajúcu omietku, každú vypálenú žiarovku v kandelábri.
Už sa zvládnem v noci bez problémov vrátiť domov, a to dokonca až tak podgurážený, že sa správam ako sebavedomý chalanisko. Čo na tom, že cez deň som znovu uväznený v tej istej osobnostnej bubline. Čo na tom, že prichádzam o kopec príležitostí a šancí a ďalších vecí, ktorých názvy nepoznám. Je to moja bublina a väčšinu času sa v nej cítim dobre. Väčšina času mi stačí. Každému stačí väčšina, ba väčšine stačí aj menšina.
Byť šťastný je riskantné a neoplatí sa to skúšať. Ber čo máš, život je kompromis. Nesnaž sa to pochopiť, lebo sa ti stane to, čo mne pred rokmi – snažil som sa veci, čo veci, snažil som sa pochopiť ľudí a vybuchla mi hlava. Museli ma zbierať z chodníka, dali ma dokopy, ale poznáš to, nikdy to nie je dokonalé, a tak sa zo mňa stal iný človek. Už nikdy nebudem taký ako predtým.
Otáčam k tebe hlavu, pomaly, nežne, romanticky, na krku mám totiž tiahlu ranu od britvy a ešte stále ma páli. Stačilo chvíľu nedávať pozor. Krv sa výdatne vyvalila z tenulinkej rany, bolo to fascinujúce. Krv som umyl a rana zmizne, romantické pohyby hlavy snáď nie.
Agresívne slnko zohrieva ťažký vzduch a ponárame sa do vody až po krk. Hladina jazera je nezvyčajne pokojná, mám rád, keď sa usmievaš tak, že to nevidno, iba kútiky sa ti nenápadne pohnú, niekto by ani nezbadal. Nos udržiavam len centimeter nad hladinou a zatváram oči. Prepadávam sa do nášho podvedomia, nič nehovoríš, mlčíš, rukami pokojne rozrážaš hladinu a myseľ sa ti podarilo úplne vyprázdniť.
S mokrými vlasmi vyzeráš úchvatne. Nepoviem ti to.
Lež vedľa mňa a jedz stracciatelovú zmrzlinu, usmievaj sa bez zjavného dôvodu a nevšímaj si interpretačný potenciál môjho podozrivo nezáväzného kamarátskeho pohľadu. Naučil som sa ho predsa za tie roky už veľmi spoľahlivo kamuflovať. Som výborný kamarát a nechce to nič viac ako trochu zbabelosti a pretvárky, aby som ním zostal. Som výborný kamarát a výnimočne aj čosi viac, ak to nejakej kamarátke v slabej chvíli neopatrne naznačím alebo ak sa objaví (ne)úmyselná diera v kamufláži, nepozornosť, tiahla rana na stereotype.
Ráno ťa vyprevadím z dverí a nebude to mať nijaký záver. Nič z toho nevyplýva, v zrkadle sa nevidím a v ušiach mi šumí upokojujúca prázdnota. Nastane nedefinovateľný deň.
Rozhorúčený zahnem na Kominársku schovanú pod korunami sýtozelených listov a zospodu ma ovanie očakávaný, avšak v horúcich dňoch vždy prekvapujúci ľadový prievan zo suterénu priemyselnej budovy Dopravoprojektu, zrenovovanej a historickej zároveň. Tá jediná ulica spája včerajšok s dneškom a dnešok so zajtrajškom. Netreba sa však nechať oklamať zdanlivou večnosťou. Pozor, padá omietka.
Znovu som začal čítať. Stačilo mi jedno leto na to, aby som prečítal všetky Ballove knihy. Čo na tom, že to bol len začiatok. Čo na tom, že to leto trvalo celý rok a musím ich prečítať znovu. V tých knihách som ťa niekoľkokrát našiel. Možno si aj v iných, ale ešte chvíľu potrvá, kým ich prečítam úplne všetky.
Stačilo mi jedno leto na to, aby som položil všetky otázky. Teraz je rad na tebe, aby si ich zodpovedala.
Ja už nemám čo povedať. Koniec koncov, na seminároch z literárnej histórie nás učili, že vrcholom literárnej výpovede je jej absencia, autorova neschopnosť nájsť slová. Tak teda: