3 min read

Protagonista

Prosím ťa, máš papier a pero? Potreboval by som si zapísať týchto pár riadkov a veci som si nechal doma…

Pred chvíľou ma osvietilo, uprostred chodníka som náhle zmenil smer chôdze, nezaváhal som a pod náhlym návalom vytrženia z rozuzlenia guče nahromadených slov som sa rozhodol prísť. Čo som chcel povedať, to som už však zabudol.

Dnes som stretol zaujímavého človeka, bol zaujímavý svojou nezaujímavosťou, volajme ho Postava P. Priemerný panáčik, Postava P so mnou cestovala v autobuse, pozrela sa mojím smerom a ja jej smerom, ale obaja sme mali slnečné okuliare, takže sme sa mohli tváriť, že tam nie sme a že vôbec pomalým, metodickým pohľadom neskúmame všetkých svojich spolucestujúcich, teda hlavne spolucestujúce, odvrchu dole a zase späť, niektoré aj viackrát, aby sme sa lepšie prizreli tomu, čo nikdy nebudeme mať. To je totiž agendou Postavy P, chcieť niečo, čo nemá a mať nemôže. Taký je jej život.

Priemerná Postava P potrebuje peniaze, pivo a porno. Potom je spokojná. Podvedome sa premieta do iných Postáv, postupne prechádza priestorom a pripravuje ďalších panáčikov. Postava P sa stáva populáciou.

Vždy som sa bál toho, že by som populácii začal rozumieť. Mohol by som pri tom prísť k nejakému desivému objavu, napríklad k zisteniu, že všetci chceme to isté, že sa ženieme za zbytočnosťami, alebo že nič, čo robíme, nemá význam. Mohol by som s hrôzou zistiť, že to celé nemá nijaký vyšší zmysel, že nič také ako zmysel vlastne ani nikdy neexistovalo.

Vďaka tebe mi riziko takejto katastrofálnej, konečnej katarzie nehrozí. Vychutnávam si každú minútu, kedy ti prestávam rozumieť, každú sekundu, kedy ma tvoje slová mätú a činy prekvapujú. Kiež by sme sa nikdy nepochopili. Kiež by pre mňa svet zostal záhadou.

Už som skoro v polovici druhej strany, viac papiera nemám a stále som si nespomenul, čo som ti chcel povedať, čo bola tá veľká vec, ktorá ma zastihla nepripraveného uprostred námestia. Na druhej strane si zas podozrivo dobre pamätám štíhly a mladosťou tvarovaný driek jednej zo spolucestujúcich Postavy P kopírovaný úzkym bielym tielkom.

Tie najvhodnejšie veci prichádzajú vždy v tých najnevhodnejších okamihoch. Možno práve tomu treba dať význam. Povedal by som ti o tom aj o Postave P viac, ale už skutočne nemám miesto. Tu teda príbeh končí.

Možno si niekedy spomeniem. Možno niekedy prídem na to, čo bola tá veľká vec, ktorú som ti chcel povedať. Dovtedy budem sám sebe Protagonistom.

Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!