3 min read

Obraz

 „Toto je umenie a nie tí kokoti čo zožrali tie farby a potom to grcali na plátno, do piči!“ – prehlásil Ef s kritickým tónom kunsthistorika, nalepený nosom na zadku dokonalo realistickej olejomaľby mladej ženy v nadživotnej veľkosti. Skúmavým pohľadom systematicky prechádzal plátno len pár centimetrov nad jeho povrchom, obdivujúc úžasne fotorealistické spracovanie každého milimetra.

Stál som dva kroky za ním a predstavoval si, aký hladký asi musí byť taký chrbát, keď ma zo zamysleného fantazírovania prebral Ef-ov nečakane rýchly pohyb.

„On vonia!“ – zvolal, prerušiac opatrnú inšpekciu detailov. Stál vystretý ako pružina a zreničky mal viditeľne rozšírené. Kto ho nepozná by si ani nevšimol, ako sa snaží ovládnuť trasúce sa prsty na bezvládne visiacich rukách.

„Prisámpiču, ten zadoček vonia, tá úhľadná riťka transcenduje zmysly!“ – zapišťal v šoku roztraseným hlasom. Kŕče mu triasli celým telom a kdesi v kútiku duše, ktorý zvyknem s obľubou ignorovať, som mu toto vzrušenie závidel. Obdivoval som ten stav, tú eufóriu zametajúcu tak nervami ako telom, to nadšenie pre vec. Čo na tom, že to plátno v skutočnosti vonia akurát tak farbami. V konečnom dôsledku je Ef ten, ktorý tú sladkú vôňu cíti, zatiaľ čo ja si ju môžem len predstavovať.

So zatajeným dychom pristúpil späť k obrazu a prstami pomaly, meditatívne prechádzal po plátne. „A pritom vôbec neexistuje, celý tento zadoček, chrbát, tieto čierne pramene vlasov vlniace sa na dokonalej šiji, nič z toho nie je reálne! Nechápeš to? Teraz je prvoplánový obdiv úplne na mieste, teraz si to môžeš dovoliť, ba čo viac, očakáva sa to od teba!“

Očami som vyliezol až na vrchný okraj vyše dvojmetrového čiernobieleho obrazu a predstavoval si, ako tá žena asi vyzerá do tváre. Vždy to robievam, možno práve preto, že to nemôžem nikdy vedieť. A hoci ma nemožnosť pozrieť sa jej do očí trochu rozčuľuje, zároveň ma takáto nedopovedaná provokácia priťahuje viac ako ten najkrajší pár očí.

„Keď takto dôkladne obzeráš skutočné, živé ženy, je to nechutné,“ pokračoval Ef, „ale obraz, ten bol na to predsa stvorený! Je dokonalý a nikdy nebude iný. Nikdy, nikdy sa…“ – prerušil myšlienku uprostred vety, dojatý k slzám.

Riťka to bola skutočne dokonalá, o tom niet pochýb. A hoci by so mnou Ef nesúhlasil čo sa dôležitosti chýbajúcej tváre týka („Ty si vždy musíš vymyslieť nejakú pičovinu. Nie, aby si sa pozrel na dobrú riť ako každý poriadny chlap!“), obaja sme si na tom gigantickom fiktívnom tele našli to svoje.

S Efom sme už viedli snáď tisíc zanietených diskusií o hodnote umenia, no tentokrát ju nezačal ani jeden z nás. Obaja sme bez slova s rešpektom obdivovali zadok neznámej ženy.

Keď sme vychádzali z galérie, ešte stále sme mlčali. Možno pre hlboký umelecký zážitok a možno preto, že ani jeden z nás nemal odvahu to povedať nahlas: s naším doterajším prístupom k životu si takýto zadok môžeme poobzerať nahý len na obrazoch.

Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!