Chýbam ti. Chýbaš mi. Sme dve spriaznené duše, ktoré si toho majú ešte toľko povedať. Raz za čas ťa počkám v prítmí jednej z bratislavských kaviarní, upravíš si zmoknuté pramene vlasov a usmeješ sa. Večer patrí len nám a dvom pohárom bieleho vína.
Zdôveríme sa jeden druhému s tým, čo nás trápi, čo sa nám podarilo, čo nám lezie na nervy a z čoho sa tešíme – alebo skôr kto nás trápi, kto sa nám podaril, kto nám lezie na nervy a z koho sa tešíme. Aspoň dnes večer môžeme stráviť chvíľu s niekým, pri kom máme pocit, že v tom celom nie sme sami. Aspoň dnes večer máme šancu sa o svoj život podeliť.
Utešujeme sa, kŕmime si navzájom ilúzie a odobrujeme rozhodnutia. S vidinou aspoň dočasnej úľavy od ťaživých neistôt odhaľujeme svoje zvetrané vnútra, do noci dramaticky polemizujeme nad často umelo vykonštruovanými problémami, vymýšľame si nekonečné variácie vlastných úzkostí a vyžívame sa v tom, že ich môžeme s niekým zdieľať.
Poznáme sa stále lepšie a lepšie, až sa raz budeme poznať príliš. Vystúpame po stupnici otvorenosti príliš vysoko a na špičke vzájomnosti zistíme, že sme si povedali úplne všetko.
Jedného dňa však budem čakať v prítmí jednej z bratislavských kaviarní a nebudem o tebe vedieť vôbec nič.
Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!