Prvá cigareta

Zobúdzam sa v štúdiu, divné, musel som tu zaspať, zmätene sa obzerám, prítmie mi leží na viečkach, kontrolujem hodinky a čas na nich si zabúdam zapamätať, rovnako ako som si pri našom prvom stretnutí nezapamätal tvoje meno. Bez slov vstávam, odpratávam zo stola prázdny pohár, čo tu po tebe zostal, alebo čo tu na teba čaká, podľa toho, ako to vidíš, ak je to ešte vôbec dôležité. Malo by to byť dôležité? Malo by to mať nejaký význam, posolstvo, váhu? Je to len pohár, áno, ale čo ten pohár, čo s ním, prečo si nedopila, prečo si dopila, prečo si tu vôbec sedela, mám ho odpratať alebo čo s ním mám urobiť, čo ten pohár, tak čo ten pohár?

Nemá význam tu zostávať. Odchádzam a po ceste si úplnou náhodou dávam moju historicky prvú cigaretu. Stane sa to úplne nečakane, keď sa zohýbam, aby som si zaviazal šnúrky. Robím to častejšie, ako je potrebné, trpím neustálym pocitom, že sa rozväzujú, bez prestávky sa sústredím na to, či tlak, odpor tenisky na pravej nohe je rovnaký ako tej na nohe ľavej, niekedy kráčam ulicou a v chorobnej analýze detailov vlastnej chôdze zastavujem a doťahujem šnúrky raz na jednej, raz na druhej nohe.

Nie je to teda pre mňa nič nezvyčajné, umývam si ruky a zachváti ma predstava, že ľavá teniska je voľnejšia. Zohýnam sa a zaväzujem si obe tenisky pre istotu nanovo, keď vtom uvidím na stole plnom harabúrd a nedopitých fliaš jednu nepoužitú, priam podozrivo čistú cigaretu. Neviem, čo to do mňa vošlo, hovorím si Fajn, a možno ani to nie, bezmyšlienkovite po nej siaham a zapaľujem si ju neďaleko pohodeným zapaľovačom.

Je odporná.

Neviem, prečo som sem vlastne išiel, nepamätám si to, možno všetko ostatné stratilo pointu, vytvorilo sa vákuum v čase a priestore, vákuum, v ktorom zmizneš, ocitneš sa mimo všetko, na tretej strane mince, celý tvoj deň zrazu ustúpi do úzadia, pozornosť sa ti upriami úplne inde a svet stratí dôležitosť.

V druhom ročníku štúdia na Filozofickej fakulte sa mi to stávalo relatívne často. Raz v príjemný podvečer letného semestra, bolo už takmer pol šiestej, som čakal na poslednú dvojhodinovku slovenskej literatúry 19. storočia a keď som sa po večeri na chvíľku natiahol na lavičku na chodbe katedry pedagogiky, zaspal som takmer na hodinu.

Katedra pedagogiky bola vždy najpokojnejším miestom v budove, utekal som tam, do oázy pokoja aspoň na pár minút meditácie, nikto ma tam nikdy nenašiel a ruch bol obmedzený na jedného až dvoch ľudí občas vybiehajúcich na toaletu pre vodu na čaj. Strhol som sa päť minút pred začiatkom seminára v panike, že som ho prespal. Neprespal, ale mohlo sa to stať, mohol som meškať, mohol som mať problém.

Dnes som nemal ani čo prespať. Stal som sa dokonalým anonymom, neexistujú žiadne alternatívy, ktoré by sa nečakane objavili a prekvapili ma, môžem robiť čokoľvek bez povšimnutia, bez kritiky, bez reakcií, som neviditeľný, myslím si a vychádzam do podvečerného slnka internátov. Všetky otázky som ti už dávno položil, a tak sa s pokojným tepom v uvedomení, že som kdesi v časovom vzduchoprázdne a nemám čo zvyšok dňa na robote, rozhodnem večer stráviť v parku.

Sadám si a otváram knihu, nezačínam však čítať, ako vždy si ju beriem len ako zásterku, otvorím ju na ľubovoľnej strane a v skutočnosti nečítam, ale počúvam a pozorujem, čo sa deje okolo mňa, ako ľudia komunikujú, čo hovoria, ako hovoria, snažím sa prísť na to, prečo to hovoria. Sledujem bozkávajúce sa páry, rodinky na prechádzkach, dôchodcov kŕmiacich holuby, ale občas, čo je nemenej zaujímavé, aj ľudí, ktorí vyberú knihu, otvoria ju na ľubovoľnej strane a v skutočnosti nečítajú, ale počúvajú a pozorujú, čo sa deje okolo nich, ako ľudia komunikujú, čo hovoria, ako hovoria a prečo to hovoria.

Sú to tieto detaily, snažil som sa ti vysvetliť, ktoré robia tvoj život tvojím životom, tak prečo ich nevybrať z podvedomia rovno pred seba a nevnímať ich každým možným zmyslom? Prečo si svet umelo vyrábať, keď ho máš pod rukami, spýtal som sa ťa a zostalo ticho.

Dnes som si za kamufláž vybral Rakúsa, jeho knihy pôsobia nenápadne, ale inteligentne, no a keby sa mi náhodou zachcelo čítať, nemusím nosiť druhú knihu na čítanie. Táto spĺňa oba nároky, je ideálnou pomôckou parkového sliediča.

Sedím na dlhej lavičke a na jej druhú časť si sadá mladý pár, študenti z rôznych kútov Slovenska, ktorí toho majú spoločného menej, ako by chceli, ale ani jeden z nich to zrejme ešte nestihol tomu druhému povedať. Dohadujú si program na večer, keď ma zaujme chlapcov prirodzene patriarchálny, panovačný tón.

– …ja sa vždy prispôsobím, vždy poviem dobre, ideme robiť toto a toto, ale dnes chcem dve veci – zmrzlinu a vodnú fajku, dnes si ich proste dám a nikto, nikto mi v tom nezabráni.

Čakal som nabrúsenú reakciu dievčaťa, ktoré však podozrivo pokojne odpovedalo jednoduchým Dobre. Začal som pozornejšie počúvať.

– Chceš aj ty zmrzlinu?
– Áno, ale málo.
– Akú?
– Hocakú.
– Akú hocakú? Citrónovú?
– Nie, žiadnu kyslú. Ani príliš sladkú.
– Tak teda akú?!
– Hovorím, že hocakú.

Po zjavne náročnej debate dospeli ku konsenzu čokoládovej a vanilkovej, na čo sa chlapec pobral zmrzlinu kúpiť. Napätie by sa medzi nimi dalo krájať, no oni ho buď nevnímali, alebo si ho len cielene nevšímali. Nevedel som sa rozhodnúť, ktorá alternatíva je znepokojujúcejšia, a tak som sa radšej začítal a čakal na jeho príchod.

Keď prišiel a mlčky zmrzlinu zjedli, chvíľu jej prednášal o tom, aké dôležitá je jeho práca a koľko mu z nej vyplýva starostí. Dievča poslušne počúvalo a miestami niečo nesmelo poznamenalo, aby ho poľutovalo. Potom ju začal fotiť v západe slnka. – Otoč hlavu. – Pozeraj sa do slnka. Keď som odchádzal, ešte stále jej dával povely a ona ich bez protestu plnila.

Neviem, čo som si z tejto situácie odniesol, neviem to pomenovať, a keďže sa vonku už zozimilo, presúvam sa do kaviarne a snažím sa tento zážitok aspoň čiastočne spracovať a vyhodnotiť.

Každý deň vidím fešáckych šikovných chalaniskov rozplývať sa nad vlastnou genialitou, vidím, aké majú po príchode z dediny do mesta ambície a čo pre nich znamená život, vidím, ako zachádzajú s ľuďmi a sami so sebou v presvedčení o tom, že ich prístup je jediný správny. Títo ma však akosi podozrivo nezasahujú.

Čo ma zasahuje je to, keď vidím, ako sa dievčatá schovávajú samy za svoje chrbty, vytesňujú prítomnosť v prospech budúcnosti alebo naopak aj vtedy, keď vedia, že to nie je správne. Problémy neriešia, ale utekajú pred nimi. Sú nešťastné a nevedia prečo, lebo to vedieť nechcú. Hádajú sa, lebo je to lepšia alternatíva a nechávajú sa fotiť v západoch slnka.

Ja sa to zas v slabých chvíľach snažím vyhodnotiť, pochopiť, preklenúť rozdiely a nezrovnalosti v ženskom zmýšľaní, a to je elementárna chyba amatéra.

Jedno však máme skutočne spoločné. Tú hrdosť, obmedzujúcu, ba až obmedzenú hrdosť, ktorá nám nedovolí povedať, čo si myslíme, len aby sme si ju zachovali, aby sme boli silní, aby sme sa nezosypali.

Vtedy mi to prichádza, odrazu, akoby som spadol do bubliny. V ustrnutí si uvedomujem, že som vlastne dospelý človek, už nie som chlapec a okolo mňa nechodia dievčatá, ale ženy, a to je katastrofa, lebo ja sa správam ako chlapec a ženy okolo ako dievčatá.

0

Leave A Comment

Your email address will not be published.