5 min read

Sny

Nikdy si nezačínaj so študentkami, hovorili mi. Je to neseriózne, lektor si musí vždy udržať dištanc od svojich študentov, okrem toho tie vekové rozdiely, to nie je sranda, to ti poviem, nejeden by sa seriózne zamyslel, čo je to za učiteľa-sliediča, úchyla, čo pod zámienkou vzdelávania nasleduje svoje zvrhlé predstavy s dievčatami, ktoré má učiť.

Takéto a iné veci som celé roky počúval, súhlasne prikyvoval a bez ohľadu na to, koľko študentiek ma na hodinách uvádzalo do stavu znepokojivého ošívania sa a blúdenia očami po záclonách, svietidlách, obývačkových stenách z tmavého dreva a na nich starostlivo pousádzaných sklených vázach, popolníkoch a ornamentálne tvarovaných miskách, ktorých použitie mi vždy bolo záhadou, bez ohľadu na to, pri koľkých z nich som napriek desiatkam spoločne strávených hodín vždy nepríjemne nesvoj venoval všetko úsilie zaháňaniu myšlienok na to, čo sa skrýva v ich súkromí, čo ich trápi a teší, čo a ako hladké majú pod odevom a čo za život vedú mimo našich z kontextu vytrhnutých hodín angličtiny, vždy mi bolo jasné, že ja, v role učiteľa, ktorá mi, to ti poviem rovno, vždy celkom vyhovovala, mám ruky zviazané a nech by som už myslel na čokoľvek, nemá význam na to myslieť, lebo by som na to myslieť nemal, a oni, v rolách študentiek, na to aj tak určite nikdy nemyslia.

Po rokoch som postupne opustil obývačky a byty a presunul sa do korporátneho prostredia, medzi ľudí podobne formálne oblečených a navonok rovnako seriózne sivých a zošnurovaných. Je to tam predsa len čosi iné, náročnejšie, to ti poviem, človek už nemá na vypätých hodinách ani zďaleka toľko času na vlastné predstavy.

Navyše, môj štatút mladého učiteľa mi dal v takomto prostredí oveľa viac zabrať. Nie je totiž jednoduché dokázať tým, ktorých životy považujeme za úspešné a ktorých kariéry sa lesknú ako disky na ich mercedesoch, že dvadsaťniečoročný sopliak môže v čomkoľvek vedieť viac ako oni a že ich dokonca môže niečo aj naučiť. Svoj nakoniec ťažko vybojovaný a hrdo nadobudnutý status dominancie vo firme si však vždy patrične vychutnávam, je to bohémsky oslobodzujúca pozícia, to ti poviem.

Zhruba v čase, keď som už takmer zabudol na tézy o študentkách a nadobudol som pocit, že som na správnom mieste, pominula aj nervozita z prvých hodín poznačených nedôverčivou nadradenosťou úradníkov. Zrejme aj to bol jeden z dôvodov prečo sa čoskoro objavila Študentka, na prvý pohľad príjemná a milá, avšak pre bežného smrteľníka nedostupná mladá manažérka.

Také sú najhoršie, to ti poviem, vždy dokonalo upravené, ústretové, zlaté, usmievavé. Snažíš sa na nich nájsť nejakú nedokonalosť, nevýhodu, nenápadné náznaky zloby skrývané pred tebou hlboko pod úsmevom, ktorým obdarúvajú dennodenne desiatky túžiacich chlapov, no nejde to, sú beznádejne dokonalé, ich bezchybnosť ťa vytáča do nepríčetnosti.

Taká bola aj Študentka, od začiatku pozorná a iniciatívna, bez jediného nedostatku. S aurou víly sa vždy obliekala do jednoduchých, ale vkusne vyberaných blúzok, nikdy nezabúdajúc na detaily ako napríklad pár nenápadne rozkošných geometricky skrútených strieborných náušníc. Ak by sme mali ženy roztriediť a ociachovať ako dobytok alebo vajcia, Študentka by sa bezo zvyšku kvalifikovala do kategórie A.

Také ako ona patria do nadrozmerných áut s dymovými sklami a ešpézetkami pozostávajúcimi výlučne z písmen. Sú povinnou výbavou veľkých a moderných rodinných domov, v ktorých záhadných a ťažko navštíviteľných interiéroch ich nemenej dokonalí biznismeni z mojich hodín chránia pred očami proletariátu. Skrátka, ženy ako Študentka predstavujú pre väčšinu bežnej mužskej populácie iba nejaký nejasný, vzdialený sen, na ktorý si aj ja občas spomeniem počas zdĺhavých jázd trolejbusom uprostred poobednej špičky.

Život so Študentkou však vôbec nebol snom. Bol až príliš reálny, príliš pripomínal život. Pokojne by si na jej mieste mohla byť ty alebo ktorákoľvek iná moja študentka alebo neštudentka.

Sny sú snami len dovtedy, kým sa nesplnia, kým sa nejakému nešťastnému smoliarovi nestanú skutočnosťou. Vtedy začína peklo, to ti poviem, vtedy si človek uvedomí, že prišiel o jediné, čo mal.

Možno preto som sa jej tak zľakol, keď sme sa prvýkrát po hodine nerozlúčili na rohu ulice.

Možno preto som sa jej tak zľakol, keď sme sa poslednýkrát po hodine rozlúčili na rohu ulice.

Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!