Poviem ti, čo ma trápi. Bojím sa otázok. Otázka Aké máš koníčky, alebo aj otázka Čo si dnes robil sú pre mňa extrémne nebezpečné. Neviem na ne odpovedať, buď vyzniem hlúpo alebo arogantne, žiadna odpoveď nie je pre mňa dostatočne dobrá na to, aby som ju použil ako reakciu na podobnú otázku. Dokonca aj samotné vysvetlenie strachu z otázok vyznieva neprirodzene, nie som schopný ani vysvetliť zvláštnosť vlastného vysvetľovania, dostávam sa do uzavretého kruhu, ten sa mi stiahne okolo krku a kompenzujem ho prehnane hlbokým, až trápne zafarbeným hlasom, ktorého bezdôvodné a absurdné zmeny moje spoločníčky nemajú šancu pochopiť.
Rozumná argumentácia nikam nevedie a ja sa v rozhovore strácam napriek tomu, že je evidentne úspešný, všetci zaujato počúvajú, zvolil som vhodnú stratégiu, vhodný prístup, celý stôl hltá to, čo hovorím, no mňa samého to neuveriteľne nudí.
Rozhovor dostáva kontúry dokonalej predvídateľnosti, je jasné, čo mám povedať a aký to bude mať efekt, prestávam sa sústrediť a v tom momente dokonca začínam napredovať oveľa úspešnejšie. Rozprávam známe historky, ktoré poznám naspamäť, skromne, akoby iba medzi rečou spomínam dôležité a často zvláštne veci, ktorými sa odlišujem od ostatných, aby mi potom zvedavé, spravidla o dva až tri roky mladšie dievčatá kládli otázky, na ktoré mám dopredu pripravené nemenej skromné a tajomné odpovede, posúvajúce rozhovor opäť rovnakým smerom, aby som mohol celý postup opakovať znovu a znovu, stále efektívnejšie.
Moje zvláštne záľuby a praktická zručnosť, môj prehľad v histórii, vede, zastaraných technológiách a ženskom myslení vytvárajú jedinečnú kombináciu, ktorá mi umožňuje vždy len tak mimochodom, ako samozrejmosť spomenúť čosi, čo na prvý pohľad pôsobí náhodne, ale v skutočnosti je veľmi dôsledne a opatrne začlenené práve na to správne miesto rozhovoru tak, aby vyvolalo údiv a ďalšie otázky. Naučil som sa byť voči týmto momentom vnímavý a využívať ich do maximálnej možnej miery.
Podnety pritom samozrejme vždy podsúvam s ohľadom na adresátky. Niekedy sa hodí medzi rečou spomenúť, ako sa neviem pohnúť ďalej s rozrobeným organovým sólom, niekedy sa zas rozrečním o Milgramovom experimente alebo inej kapitole histórie, ktorou ukážem svoju sčítanosť, inokedy vysvetľujem výhody záznamu hudby na magnetické pásy. Výber a miera sú kritické, no môj odhad už po rokoch praxe dosahuje vysokú presnosť, a tak viem do rozhovoru v bare šikovne primiešať už aj brúsenie britiev alebo zápis farieb v šestnástkovej sústave.
Môj imidž učiteľa angličtiny mi tiež pomáha, je to vznešené povolanie, to sa musí nechať, navyše som chlap, čo v tejto sfére znamená viac ako v ktorejkoľvek inej. Môžem rozprávať o tom, ako sa pracuje s deťmi, ako s dospelými, môžem sa siahodlho rozrečniť o tom, koľko dostávajú učitelia zaplatené – to spravím vždy ako tipovaciu súťaž, do ktorej zapojím každého pri stole, aby sa cítili, že sú súčasťou rozhovoru. Ako slovenčinár mám zároveň možnosť vyvracať mýty a vysvetľovať detaily vecí, o ktorých si ľudia myslia, že ich poznajú, ale ja ich vyvediem z omylu.
Navyše ako jazykár poznám veľa cudzích slov, som schopný tvoriť dlhé, komplexné súvetia a tak keď chcem, vyzniem naozaj vzdelane, múdro a kultivovane. Moje lingvistické vzdelanie mi tiež umožňuje viesť transparentnejšiu argumentáciu, opravovať repliky mojich konverzačných partneriek a ukázať svoju dlhé roky trénovanú schopnosť logicky a konštruktívne komunikovať.
Ako študent literatúry zas poskytujem fundovaný názor a hovorím: Ono to nie je také jednoduché, tam to bolo trošku zložitejšie… S dôležitosťou politika, ale skromnosťou utiahnutého študenta odporúčam tituly, polemizujem o smeroch, tendenciách, historickom kontexte a jemne naznačujem svoj prehľad v literatúre, ktorý vyzerá byť iba špičkou ľadovca mojich vedomostí.
Literatúra umožňuje voľne nadviazať na film a hudbu, tie zase vedú často k problematike histórie a kultúry, hovorím to je kultová záležitosť, ako to môžeš nepoznať, to by mal poznať každý, ľudia sa pri mne cítia menejcenní a to je presne tá poloha, v ktorej ich treba udržať, samozrejme s citom a striedavo, nenápadne. Musia mať pocit, že dostávajú vlastný priestor. Ten však nedostanú, pocit vyvolám iba dobre cielenými, čiastočne uzatvorenými otázkami, ktoré opäť odkazujú len na môj prehľad a šikovnosť.
Za malú chvíľu už opäť so samozrejmosťou suveréna hovorím o tom, ako mám v klasickej hudbe radšej koniec devätnásteho storočia, polemizujem nad tým, ktorá Dvořákova symfónia je moja najobľúbenejšia a ľudí pri stole samozrejme pozývam na koncerty, na ktoré chodím často a rád. Otvára sa pred nimi nepoznaný svet, no moje vystupovanie, ktoré dáva tušiť, že pre mňa je to každodenná realita, je pre ten správny efekt ešte oveľa kritickejšie a dodáva mu auru tajomnosti a atraktívnosti.
Je to vždy rovnaké. Variácia sa stráca, recyklujem tie isté osvedčené nápady, ktoré som už vycizeloval do stavu takmer dokonalého, bezchybného, ktorý mi zaručí úspech v každej situácii. Prešľapy sa už nestávajú, vzrušenie z neznámeho pominulo. V takomto rozhovore s neznámymi dievčatami sa cítim sebaistejšie ako s chalanmi na pive. Podpísalo sa na mne moje štúdium a moje konverzačné avantúry s opačným pohlavím. Motýle z brucha už dávno odleteli a priestor na obmeny vlastných replík sa stráca. Opäť sa vraciam k sérii osvedčených konverzačných trikov a už teraz je jasné, ako to bude prebiehať.
Nedávam pozor, pokračujem v tom, čo som začal aj keď pôvodný zámer sa už dávno stratil, a keď sa najsympatickejšie dievča pri stole rozhodne odísť, rozhovor stráca význam, ktorý vo svojej celistvosti mal doteraz aspoň potenciálne. Beriem si so sebou pivo a presúvam sa k inému stolu, kde možno nebudem musieť rozprávať to, čo ma samého nudí. Možno by som mohol vyskúšať počúvanie, veď vieš, aký som v tom dobrý.
Samozrejme, nikto nechce počúvať. Všetci by najradšej len rozprávali, pokiaľ možno o sebe. Napriek tomu však počúvam pozorne. Využívam túto vedomosť vo svoj prospech a vždy poskytnem pomocnú ruku. Roky praxe ma naučili, kedy mlčať, kedy byť rázny, kedy zas prispôsobivý. Dievčatá pri mne nadobúdajú pocit vrcholnej empatie a pochopenia. Opakujem dookola tie isté jednoduché repliky a vždy majú rovnako dobrý efekt, ba s pribúdajúcimi skúsenosťami stále lepší.
Osvedčilo sa mi napríklad veľmi dlho mlčať. Prechádzame sa pomalými krokmi alebo sedíme na káve, dievča vysvetľuje nejaký problém, ktorý ju trápi, a keď sa na chvíľu odmlčí, namiesto toho, aby som zareagoval, mlčím a čakám. Hovoriť začnem až vtedy, keď to má význam, keď na to príde čas. Nechávam jej priestor, čas na formuláciu myšlienok a aj keď jej to príde zvláštne, nič nepovie, o chvíľu začne hovoriť znovu, pokračovať. Niečo v podvedomí jej našepkáva, že sa nikam neponáhľame a že ju skutočne pozorne počúvam.
Počúvanie nepodceňujem, počúvaním sa učím, učím sa ako rozmýšľajú, čo ich trápi, ako sa s tým vysporadúvajú. Tieto vedomosti potom opatrne aplikujem pri ďalších stretnutiach nad čajom, kedy experimentujem, skúšam rôznym spôsobom reagovať na rôzne podnety a situácie, v hlave sa mi objavuje obrovská tabuľka interakcií, stávam sa tajným kombinatorikom a po dostatočnej vzorke vyberiem najvhodnejšie odpovede, ktoré potom pri osamelých reflexiách v kaviarňach dolaďujem, vylepšujem a rozširujem.
Počúvam rovnako rád a rovnako dobre, ako rozprávam. Ale aj počúvanie ma čas od času zvykne nudiť, ľudia totiž nehovoria ku mne, ale sami k sebe. Sedím, dopíjam pivo a sledujem rozhovory naokolo. Nepočúvajú sa, akoby sa ani nepočuli, pri stole sedia dvaja známi, striedavo hovoria smerom k stoličke oproti, no nie je vôbec dôležité, či ich človek na druhej strane počúva. Úplne stačí, keď tam sedí a vidieť na ňom aspoň aký-taký záujem, alebo skôr toleranciu, nevyhnutnú na to, aby si potom rolu vymenili a k slovu sa dostal aj ten druhý. Obaja sa vyrozprávajú, prichádza pocit naplnenia, uspokojenia, vedú každý svoj monológ, vytvárajú ilúziu rozhovoru. Viac netreba.
Platím pri bare, vychádzam do jarného večera a kladiem otázky sám sebe. Ty ma ešte stále počúvaš.
Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!