Ulica

Je to tu znovu. Pristálo predo mnou vychladené pivo, ktoré nemá dôvod, ocitol som sa v arbitrárnej situácii a váhavo si odkladám veci zmätený z toho, prečo som vlastne tu. Bolo to impulzívne, vtiahlo ma to sem z chodníka z nejakej inej vôle, nepadlo žiadne rozhodnutie, vieš ako milujem padajúce rozhodnutia. Pozri, padá rozhodnutie, želaj si niečo!

Želania sú nebezpečné. Ľudia so želaniami sú nebezpeční, zatínam zuby v spravodlivom záchvate čohosi ako rozhorčenie a zarývam nechty do dreva stolovej dosky. Na moment pociťujem známu Roquentinovskú znechutenosť, z ktorej ma nečakane vyslobodzuje neznáma cudzinka, ktorej sa kaviarenský personál bezúspešne snaží lámavou angličtinou vysvetliť, prečo dve deci vína sú vlastne jedno víno. Ah, kultúrny rozdiel, zakýva hlavou chápavo, keď jej vysvetlím, že ju neoklamali, a odchádza. Pohľad mi neisto utečie k mojej stoličke. Nemám inú možnosť, než sa vrátiť na svoje miesto, obliecť sa znovu do svojej kože. A tak tu zas sedím s perom v ruke bez možnosti úniku.

Stratil som možnosť vytesniť sa zo zovretia hraníc vlastného myslenia, cítim, že obmedzujem sám seba, neviem sa prekročiť, vymyslieť niečo nové, niečo, čo tu ešte nebolo, niečo, čo by som sem mohol napísať. Nemám však nič, iba vnútro svetra, ktoré už poznám viac než dobre, obsah lebky ločkajúci v hľadaní cieľov hľadania a poloprázdny pohár piva, ktorým z nevysvetliteľných príčin rebelujem proti tradícii pitia čaju.

Je to tu znovu a môže za to ulica. Jedna prechádzka ulicou, ktorá ťa obarí horúcim bahnom tragických zmien k lepšiemu. Ulica, ktorá ťa doženie do situácií, ako je táto. Nemôžu za to ľudia, nemôžu za to príhody, práca ani únava. Môže za to moment chôdze ulicou, silnejší ako najhlbší zážitok, aký si kedy mohla mať.

Želám si, aby som vedel, čo si želať. Želám si, aby som tu nesedel s vyvalenými očami a nezízal na neznáme životy iných, zatiaľ čo svoj sa mi na agendu akosi nezmestí. Želám si, aby som niečo zmenil, aby mi nejaké rozhodnutie ušlo, vykĺzlo a padlo len tak náhodou, mimochodom, aby ma prekvapilo.

Blížim sa ku koncu papiera, opäť k nejakej nedôležitej, ale napriek tomu dodržiavanej hranici. Dopíjam pivo, prepadá ma kŕčovitá úzkosť z návratu na to nevyspytateľné miesto, na ulicu, ktorá ma povedie niekam, kam chce ona a nie kam chcem ja, vystierajúci bezmocne ruky pred seba, aby som po tme nenarazil o ostré hrany vnútra vlastnej zabehnutosti.

Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!

0

Leave A Comment

Your email address will not be published.