Tragédia

Koľkokrát som si v podnapitom zúfalstve opieral hlavu o stenu nad pisoárom, počúvajúc tlmené zvuky vlastného svedomia v slabom svetle. Koľkokrát sa mi už zdalo, že každodennosť je nerozbitná a moment opustenia sa doľahne na človeka práve po tom štvrtom pive. Koľkokrát na mňa už prišla tá známa chvíľa oslabenia, v ktorej si s úmyslom chvíľkovej úľavy pomalým, nežným pohybom položím čelo na krémové obkladačky, v póze močiaceho kovboja hlboko vydýchnem a s pocitom pohodlnej otupenosti alkoholom na chvíľu zavriem oči. Prílišné premýšľanie je znemožnené, je to príjemné, alkohol mi vytýči nejasné, ale pevné hranice vedomia, o ktoré sa potácajúc opieram, keď napriek sústredeniu strácam rovnováhu. A ty nepočúvaš, nič nepočúvaš, alebo ani nepočuješ, nechceš byť pochopená. Tragédia.

Ľahko sa pousmejem, myknutím ramien sa zas od steny odrazím, s presnosťou krčmového veterána na tretíkrát zapnem opasok a dôkladne, ako chirurg pred operáciou si umyjem ruky až po lakte. Snažím sa aspoň na chvíľu zabudnúť na to, že neviem, aký som, hej, poviem ti, celé toto je postavené na hlavu, na tú istú hlavu, ktorá ešte pred malou chvíľou premietala vlastnú zmätenosť do kachličiek steny pánskych záchodov. Tragédia.

Myslíš si, že máš čas? Zahováraš vlastný život, preskakuješ hodiny, dni, preskakuješ každú chvíľu, v ktorej by si si mohla s hrôzou uvedomiť, kto si, alebo ešte horšie, kto nie si, hej, poviem ti, toto ti vydrží chvíľu, ale čo potom?

Žiadne dve chvíle nie sú rovnaké. Presne toto som už zažil, pomyslím si, už sa mi to toľkokrát stalo, to je ale vtipné, opak je však pravdou, som obeťou skreslenia, zakrivenia priestoru. Naivne si myslím, že idem rovno ako ten najtriezvejší hrdina, čo má vo všetkom jasno, a pritom kráčam v kruhu za vlastným stiahnutým chvostom. Bol som na tvojom mieste, viem, ako sa cítiš, hej, poviem ti, ale sám tomu neverím, bol som to predsa ja a nie ty. Nikto nikdy nikomu nemôže poradiť, lebo nikto nikdy nebol na nikoho mieste. Tragédia.

Koľkokrát už som kráčal domov zbytočne dlhými trasami, nechával si pred nosom odísť električky a okľukami sa ležérnym krokom túlal miestami, ktoré už aj tak dokonalo poznám, zatiaľ čo ty si kráčala po mokrom asfalte Mlynskej doliny hore k intrákom s fľašou lacného ružového v ľavej ruke a cigaretou v pravej.

Chalanisko vedľa teba sa mačovsky rozkrikoval, sledujúc, či si ho okolie dostatočne všíma, a podchvíľou na teba nezbedne, potmehúdsky žmurkal, aby si si nemyslela, že je nejaký buzerant alebo čo. Tebe sa to páčilo, takí chlapi ti imponujú, chlap musí byť predsa silný, výrazný. Musí byť správne bezohľadný, aby si nemala pocit, že je to slaboch. Musí dobre vyzerať, aby ti ho všetky baby závideli. Musí sa obliekať do značkových handier, iný by sa ti k modernej ružovej bunde predsa nehodil a ty nechceš vyjsť na smiech módnej komisii svojich rovesníčok.

Koľkokrát si sa smiala na vtipoch, ktoré nechápeš, alebo iba nie sú smiešne, je to tak lepšie, aj kamarátky to tak robia. Koľkokrát si sa už cítila odstrčená a opustená, keď si mala večer sama pre seba. Nevieš byť sama, tak to má byť, poriadne dievča v tvojom veku, ak za niečo stojí, tak zásadne nesmie vedieť byť sama. A tak si vždy na seba hodíš niečo pekné, čo si zaručene každý všimne, je mierne provokatívne, ale decentné, jednoducho tak akurát aby zaujalo každého, ale odradilo slabochov a lúzrov. Nie si predsa nejaká lacná štetka, iba sa tak občas správaš, lebo to k tomu jednoducho patrí a je to teraz in.

Namaľuješ sa, lebo bez mejkapu chodia len frigidné študentky religionistiky a nechceš predsa aby ťa niekto hodil do jedného vreca s dievčatami, ktoré nevyzerajú dokonalo. Parádne sa nahodíš, pozdravíš spolubývajúce a vyjdeš v ústrety zábave. Nemusíš chodiť ďaleko, internáty sú plné príležitostí. Ak dobre vyzeráš, nemusíš vlastne urobiť vôbec nič. A to ti maximálne vyhovuje. Stačí prísť na diskotéku a svet ti leží pri nohách, všetko sa deje akosi samo a ty si paňou situácie. Všetko sa stane tak, ako chceš ty. Si o krok dopredu. Môžeš ukázať prstom a chlapi sú z teba na kolenách. Tragédia?

Zaspávaš s plačom, ale hneď ráno sa budíš usmiata, alebo naopak, to je jedno, preskakuješ z večera do rána, z jednej nálady do druhej, máš mentálne sedemmíľové čižmy, ktoré nikdy nemôžem pochopiť. To však nemusí byť vôbec na škodu, nie len chápaním živý je človek, mne to vôbec nevadí, poznáš ma, ja som človek, ktorý sa ťa na nič nebude vypytovať, hej, poviem ti, nesnažím sa ťa pochopiť rozoberaním, rozpitvávaním každého záhybu tvojho súkromia.

Máš pocit, teda chceš mať pocit, že presne vieš, čo chceš, vystupuješ tak, je to tak verné, že tomu niekedy sama uveríš a zdá sa ti, že vlastne nemáš žiaden problém. Potrebuješ vedľa seba niekoho, kto ti povie, že všetko bude dobré, ale iba niekedy. Niekedy potrebuješ byť sama, a niekedy nevieš, čo vlastne chceš alebo potrebuješ. Si zmätená, no a čo.

Si už raz taká a ten, čo ťa naozaj chce, si na to bude musieť zvyknúť. Chlap, ktorý to nevie pochopiť, si ťa nezaslúži. Musí ti niekedy čítať myšlienky, to je práve tá romantika, ktorú vo vzťahu vyhľadávaš. Perfektné momenty, ku ktorým patria presne vybrané slová, ktoré samozrejme ovládaš a ktoré musí ovládať aj on. Možno to bude ten, čo vedľa teba kráča, ale nad tým ešte rozmýšľať predsa nemusíš, si mladá, ambiciózna, chceš si užívať život.

Potácaš sa na sedemcentimetrových opätkoch a na plné hrdlo kričíš vulgarizmy prerývané hysterickým smiechom. Mejkap máš však dokonalý, na záchode si si kontrolovala. Musíš vyzerať super. Si samica ako treba a si na to patrične hrdá. Máš vysokú hodnotu, sebavedomie a sexepíl. Čo viac ti treba?

V ruke držíš poloprázdnu fľašku lacnej vodky a odovzdávaš sa emóciám. Chceš na chvíľu vypnúť, nerozmýšľať, nič neriešiť, aspoň na chvíľu sa ničím nezaoberať. Bozkávaš sa na záchode so svalnatým neznámym a na malý moment je ti dobre, chytá ťa za stehná a s pocitom pohodlnej otupenosti alkoholom na chvíľu zavrieš oči. Cítiš sa spokojná, cítiš, že tvoj život je naplnený.

Ja si zatiaľ trieskam hlavu o stenu na hajzli.

Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!

0
2 Discussions on
“Tragédia”
  • Pekna uvaha! Snad len jedna poznamka: Masky obcas nosime vsetci,bolo to tak vzdy a ma to svoju funkciu. What if I told you, ze sebavedoma poza a Hilfiger tricko, rovnako ako cerveny ruz a minisukna, nemusia byt sypmtommi kokotnosti,ale mimikrami,nie nepodobnymi vojnovym farbam na tvari. Ako to vidim ja, da sa tieto odveke ritualy odmietat pod vlajkou autenticity, byt beznadejnym romantikom a trieskat si hlavu o stenu na hajzli v krcme. Alebo sa da pristupit na pravidla hry a stat sa romantikom nadejnym a naplnenym. Laska zeny nie je zadarmo a pravo byt sam sebou po boku vyvolenej je hodne bitky.

    • Ci to clovek vnima ako symptomy kokotnosti alebo mimikry, to je na nom, aj som sa snazil to predostriet tak, aby to bolo na rozhodnuti citatela. Samozrejme ze to je hra, na ktorej pravidla clovek bud pristupi, alebo nehra. Ci hrdina tejto uvahy na tie pravidla chce alebo nechce pristupit, to som naschval nechal otvorene. Dovodov, preco si bucha tu stenu o hlavu moze byt totiz viacero. Mimo textu – ja si myslim ze niektore pravidla hry treba akceptovat, ale zostavat sam sebou a nehladat nahradu naplnenia prave v tom mimikry. Cim viac clovek potrebuje hromadit tieto veci, tym viac prazdneho priestoru v sebe ma.

Leave A Comment

Your email address will not be published.