Presque Vu

Hypotézy ma ničia. Mám ich plný život, každý deň je nimi naplnený až po okraj, som pochovaný medzi nekonečne komplikovanými sústavami hypotéz, z ktorých sa mi niekedy nevyspytateľne zatočí hlava a pocítim nutkavú potrebu zvracať, no nejde to, napätie vo mne uviazne a nie je mi dovolené uvoľniť sa. Ešte aj tie zvratky ma chcú nasrať. Najradšej by som ich vrhol priamo pred seba, na topánky alebo na teba, to je jedno, alebo by som kričal, búchal, trieskal, zabíjal, škriekal ako opica alebo jebal ostošesť, to je jedno, ale nejde to, uvoľnenie neprichádza a ja škrípem zubami, nervozita preráža spánok, budím sa a kričím zo sna vulgarizmy.

Hypotézy ma ničia. Kde sú tie časy, kedy som ich nepotreboval, kedy som si vystačil s realitou, nech bola akokoľvek jednotvárna. Kde sú tie časy, kedy som Parížsky Joinville vyslovoval ako džoinvil, akoby sa tam niečo spájalo, a vzápätí zažíval ošiaľ lingvistickej hanby. A predsa sa tam niečo spojilo, ja starý a ja nový, premostenie medzi existenciami. Došlo k prerodu, pomalému, nenápadnému, ale závažnému a definitívnemu. Prestal som chápať svoju minulosť, vlastne sa ma zmocnil pocit, že ju nemám, že nie je moja, že som si ju len privlastnil. Dnes sa mi zdá, že som sa vtedy rozišiel sám so sebou, opustil som sa a vydal som sa inou cestou. Zostali už len akési viaczmyslové spomienky na tyrkysový sveter, ktorý si vtedy nosila, sústava jasne definovaných farieb, vôní, dotykov a slov.

Je to nechutné klišé, áno, stal sa zo mňa iný človek, áno, sentimentalita, to je jedno, vlastne ani nemám dôvod nad tým meditovať a ty možno nemáš dôvod ma počúvať. Počuješ? Ozvena prázdnoty už doznela, vo vzduchu visí už len akési vlnenie plechu, otáčam sa na podpätku a zahajujem cestu do podvedomia.

Sledovala si niekedy blikanie oranžovej na semaforoch v prázdnych nočných uliciach? Tiché, prerušované blikanie v pravidelných intervaloch, akoby nám chcelo čosi povedať, odovzdať akýsi šifrovaný odkaz. Strávil som nekonečné nočné návraty chladným exteriérom vyľudneného mesta snahou toto tajomstvo odhaliť a prísť na nejakú zdravú životnú filozofiu, ktorá by mi umožnila pochopiť veci, ktoré mi unikajú, ale zatiaľ som na nič neprišiel.

Rozumieš vôbec tomu, čo hovorím? Tak rozumieš, alebo sa len tváriš chápavo? Mám zlý pocit, neviem z čoho, to je jedno, jednoducho mám zlý pocit, presne viem ako sa teraz postavím a odkráčam a kým prídem domov, v stovkách krokov bez slova sa všetko opäť rozsype, štruktúra sa naruší, systém oslabí a nastane zmätok. Sprvu uvoľňujúce opojenie alkoholom odhalí strašnú skutočnosť bezcieľnej cyklickosti bytia. Opäť prepadnem strachu z toho momentu, kedy sa budem musieť prestať opakovať, kedy to stratí zmysel, adresáta, stratí to význam a všetko, čo po mne potom zostane, budú prázdne strany, prázdne slová, prázdny priestor na ktorom vôbec, ale vôbec nezáleží. Pevná pôda pod nohami sa stratí, zaspím s pocitom prázdnoty a zostanú mi opäť len hypotézy.

Hypotézy ma ničia. A napriek tomu ma, rovnako ako teba, ako všetkých prenasledujú a nútia nás úplne im podriadiť celý život, celú našu pozornosť. Keď sa ráno vezieš autobusom do roboty, všetci do jedného okolo teba majú plné hlavy hypotéz. Bolo správne presťahovať sa? Som šťastná so svojím životom, alebo sa len náhlim a neviem kam? Mám jej doniesť kvety alebo hrať tvrdého? Ako to že šéf nevidí moju snahu? Mám ísť večer do mesta alebo sa radšej učiť? Možno chce naozaj zostať len kamarátkou, ale ako na to prídem?

Vieš, že sama celé dni rozmýšľaš nad tým istým a veríš, že to niekam vedie. Nie, nemusíš mi na to nič povedať, neočakávam žiadnu odpoveď. Nerob si starosti. Vieš to sama a nemusíme to komentovať. Raz si frustrovaná, raz sa tešíš. Spoznávaš sa. Prepadáš panike. Miluješ. Nenávidíš. Precitáš v krízach. Rozhoduješ sa. Zvažuješ. Hypotetizuješ. Myslíš, že tvoje riešenie je najlepšie, že máš to jediné správne, úprimné a všeprospešné. Pravdou však je, že správne je žiadne a všetky a ty sa len snažíš aspoň o ilúziu pocitu, že by si mohla vedieť spraviť zodpovedné rozhodnutie.

Si spokojná s tým, kam sa tvoj život uberá? Čo je na tom smiešne, pýtam sa nechápavo, veď je to úplne normálna otázka a ty sa smeješ akoby som sa ťa pýtal na erotogénne zóny. Mojou najerotogénnejšou zónou je napríklad trolejbus. Tam to vrie, tam je to ono, telo na telo, neznáme mladé, pružné študentky sa mi obtierajú o stehná a ja už tomu takmer ani nevenujem pozornosť. Ale to je jedno, niečo som sa ťa spýtal. Vieš, tú odpoveď nepotrebujem ja. Potrebuješ ju ty.

Možno je čas začať sa pýtať a možno je čas prestať. Treba len prísť na to, ktorá z ciest vedie ku šťastiu. Treba si vybrať, spraviť zodpovedné rozhodnutie. Znovu cítim tú horkú pachuť, ktorá ma kvári po nociach, no v ktorej sa zároveň masochisticky vyžívam. Neviem, prečo to vlastne robím, je mi hlúpe o tom hovoriť, rozumieš mi? Ako mi môžeš rozumieť, keď mne samému ten zmysel uniká? To je jedno, znovu sa rozlúčime, povieš Ahoj, ďakujem za pekný večer, Nie, ja ďakujem, som rád že sme spolu boli.

Prstami sa zachytávam zvyšku reality, ktorá ma spája s tvojím svetom a na chvíľu mám pocit, že keby som nebol tak zadubene tvrdohlavý, mal by som celkom dobrý predpoklad ho pochopiť.

Vieš, už sa to raz stalo. Si moje presque vu. Viem, že už raz sa tá vzdialenosť medzi nami stratila, hoci netuším, ako sa to stalo. Cítim, že som len kúsok od toho, aby veci nabrali ten správny smer, aby som si povedal Ahá, tak takto to je, cítim, že už som to raz vedel, ale len na malý okamih, na okamih príliš krátky na to, aby som si to zvládol plne uvedomiť. Neudržal som sa tam, bol som na to príliš slabý, ten stav mysle sa stratil kdesi v zabehnutom systéme myšlienok a už som sa doň nedokázal vrátiť. Dostal som len kratučkú možnosť pocítiť, aké to je. Viem, že som tam bol. Viem, aký je to pocit. Viem, že mám šancu to zopakovať, že som k tomu veľmi blízko.

Je to frustrujúce, tá neschopnosť preklenúť samého seba, zabudnúť na slepé uličky a akceptovať prirodzený priebeh, akceptovať občasnú absenciu, zaváhanie, prešľapy a mŕtve ticho. Akceptovať napätie, ktoré sa niekedy nahromadí a nie je možné sa ho nijako rozumne zbaviť.

Cítim prázdnotu, vyprázdnenie, na povrchu je všetko v poriadku, ale vnútri tomu chýba podstata, chýba tomu reálne podloženie, zmysel. Zmysel je sprofanované slovo, nahnevám sa, vieš čo tým myslím, už stratilo zmysel, pozri, zase, to je jedno, jednoducho cítim vyprázdnenosť a neviem, čo s ňou. Mykám plecami s ironickým povzdychom.

Pozeráš sa na mňa, pokojne, na tvári máš príjemný, milý výraz a obaja myslíme na to isté. A namiesto toho, aby sme si to priznali, aby som prelomil ľad, ktorý tam zostal, ti rozprávam o tom, ako som sa našiel v ničom. Našiel som sa v ničom, hovorím, pri ničom je ťažké, avšak zároveň nepotrebné určiť jeho prítomnosť alebo neprítomnosť, jeho prejavy a dôsledky. Ale to je jedno, väčšina vecí, ktoré hovorím, ktoré hovoríš ty, väčšina z nich je nepodstatných. Umenie je nájsť to podstatné percento a zaplniť ním tú prázdnotu. Možno sa to jedného dňa naučíme.

Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!

0

Leave A Comment

Your email address will not be published.