8 min read

Jamais Vu

Rozjebať sa ako sirota, to je dobrý nápad, to musím spraviť, rozobrať sa na kusy, spáliť si vnútro existencie, aby som cítil, že vôbec žijem, dekonštruovať sa až na samú podstatu a prísť na to, že chýba, jednoducho tam nie je, nič tam nie je, hovorím ti, absentuje tam akákoľvek matéria, čokoľvek, čo by sa dalo opísať slovami. A vôbec, aké slová, načo slová, komu treba slová, rozbiť sa na elementárnu jednoduchosť bytia treba, to je dobrý nápad, sadnúť si, bezmyšlienkovite otáčať pohár za pohárom, hodinky jebnúť o stenu a rozfakliť sa až na holé dno vlastnej vykonštruovanej tragickosti. To urobím. To je dobrý nápad.

Potrebujem to, potrebujem sa roztrepať, lebo ja som šťastný človek. Som šťastný preto, že si potrebujem neustále dokazovať, že viem byť šťastný, že viem racionálne, efektívne nakladať so životom. Nešťastný čas je zle strávený čas, depresie a smútok, to všetko je únavné a kontraproduktívne, vždy sa toho snažím zbaviť ešte lepšie, rýchlejšie a efektívnejšie ako naposledy. Niekedy to však tak strašne zachutí, tak sladko zavonia, že ani zarytý optimista neodolá a pričuchne ľahkosti štylizovanej sebatrýzne, aj keď, pravda, nie nadlho. Nič nechutí večne a človek sa spamätá hneď ako zmiznú tí, čo by ho ľutovali. Nikto sa totiž nevydrží dlho ľutovať sám.

Okrem ľútosti som tiež celkom dobrý v jedení klobások na čas a v experimentovaní s vlastným životom. Niekedy cítim, že mám niečo povedať, niečo, čo je v súlade s mojou rolou, so situáciou, ale ja radšej poviem niečo úplne iné, nečakané, lebo som zvedavý, tak strašne zvedavý na to, čo sa stane, že následky sú mi úplne ukradnuté. Vtedy sa stávam niekým iným, hovorím ti, riskujem, hovorím experimentálne slová neznámeho šialenca a s napätím očakávam, čo bude nasledovať, ako môj dezorientovaný konverzačný partner naloží s touto pre nás oboch nečakanou situáciou – áno, pre nás oboch, zásadne nad tým totiž dopredu nerozmýšľam, nie, tým sa to len pokazí. Plodí to problémy, hovorím ti, treba povedať, čo ti príde na jazyk. Poserieš si tým život, ale aspoň úprimne.

Niekedy je povedať zárodok repliky, tú prvotnú myšlienku jediné, čo ti zostane, jediné jednoznačné, priamočiare, jediné správne. Inokedy je zas úplne jedno, čo povieš, akýkoľvek nonsens, si nonsens, povedal som jej a nič viac ma nezaujímalo. Chcel som sa začať smiať, ale energia na smiech akosi neprichádzala. Stratila sa v márnej snahe pochopiť nezmyselnú sofistikovanosť záhadných problémov, ktoré ľudia vyhrabú akoby odnikadiaľ a potom ich zdanlivo proti svojej vôli vkladajú medzi seba a ostatných. Nikto nikdy neprišiel na to, odkiaľ sa tieto problémy berú. Jednoducho sa z ničoho nič objavia a sú ako dobre napísaná detektívka. Všetko v nich do seba krásne zapadá a nech to človek zoberie z ktorejkoľvek strany, skončí v patovej situácii. Tá tragédia, ten pátos, čo zostane na konci, tie ma nikdy neprestanú prekvapovať. Šokovali ma teraz rovnako ako ma šokovali vždy predtým, hovorím ti, tá premyslenosť, komplikovanosť na jednej strane, triviálna neriešiteľnosť na strane druhej. Genialita sama. Dokonalý problém. Nemal som čo dodať, ako oponovať, ona jednoducho dosiahla nemožnú úroveň dokonalosti, avšak bez akéhokoľvek zmyslu! Nezlučiteľné sa stalo komplementárnym, nonsens, si nonsens, povedal som jej a nič viac ma nezaujímalo, stál som, ohromený božským dielom perfektného problému.

Ešteže existuje irónia. Vieš si predstaviť, čo by sme robili bez irónie? Keď budem veľký, chcem si ju vziať za ženu, hovorím ti, vie všetko zjednodušiť, odľahčiť, vie aj tie najsmrteľnejšie vážne, kritické minúty ticha zvrtnúť na vtip, haha, veď to len akože, chápeme sa, vôbec sme to nemysleli vážne, všetko je v najlepšom poriadku. Irónia so mnou vie byť stále, je jedno, či mlčím alebo kričím, je všade, usmieva sa na mňa spoza rohov ulíc, vydychujem ju, pozerá na mňa z tvojich očí. Milujem ju. Len kvôli nej sa dokážem počas dlhých nočných ciest domov tak vehementne vrhať z eufórie do frustrácie a zas naspäť.

Irónia je po mojom boku vždy, keď sa neviem vymotať z prekérneho zákutia nášho rozhovoru, veď si povedal že veľa nenarozprávaš, povie mi s úsmevom po polhodinovom monológu, ktorý zrazu nemám ako zmysluplne ukončiť. Tá trýzeň, bože, tá tortúra keď chýba zmysluplný záver! Tak krásne navrstvené myšlienky a len sa tak rozplynú, ona sa chichoce a vtipkuje, aby mohla zas o pár minút, keď to najmenej čakám, ostro zasiahnuť moje najslabšie miesta pálčivými výčitkami, v ktorých nenachádzam reálny základ. Spytujem si svedomie, neviem, čo mám povedať a cítim sa všeobecne otrávený, unavený, vyčerpaný, hovorím ti, chcem mať pokoj, pokoj na duši, daj mi pokoj na duši.

To vôbec nie je to isté! vybuchnem v inom momente a ide ma rozdrapiť od tragicky neúspešnej snahy logicky vysvetliť nejaké smutne zbytočné nedorozumenie. Nechytaj ma za slovíčka, odsekne, ale čo mám robiť? Už dávno som žiadnu nechytal za iné ako za slovíčka, a ona mi chce vziať aj posledný zvyšok mojej sociálnej sebarealizácie?

Pamätáš sa, keď sme sa naposledy pred tým, ako sme si stihli uvedomiť, čo robíme, zahĺbili do podivuhodnej debaty o tom, čo to vlastne je láska? Láska, povedal som ti, láska je 60-ročný chlap v bielej bunde a oranžových teniskách vedľa modrookej blondíny s nenápadným zeleným smaragdovým piercingom nad hornou perou. Smiech, opäť tá ľahšia cesta, oprel som si hlavu o iróniu a s úsmevom mlčal. A vôbec, redukovať lásku na jednu definíciu je šialenstvo, si šialený, povedala si mi a nič viac ťa nezaujímalo. Viem, krútil som hlavou, veď viem, je to komplexná sústava dejov, začal som vysvetľovať, sústava procesov a pohnútok, neopakovateľná a nerekonštruovateľná kombinácia podnetov podsúvaných neočakávane, ale predsa s určitým nenápadným stupňom pravidelnosti, podľa istého, hoci len ťažko predvídateľného vzorca.

Napríklad folkloristický vrkoč, fenomén sprevádzajúci ešte zopár ostatných, na ktoré si len s ťažkosťami spomeniem. Hovorím ti, rekonštrukcia je nemožná, aj retrospektíva je akási chabá, slabšia ako obyčajne, zostávam odkázaný na schopnosť spoznať, kedy sa tieto podnety začínajú stretávať, musím byť všímavý, vieš? Prečo sa smeješ, čo je smiešne, pokojne by sa mohli stretávať aj teraz.

Nie, myslím to úplne vážne, nevidíme sa predsa prvýkrát, alebo hej? Hovorím ti, určite v tom je nejaká pravidelnosť, nedá sa odhaliť ráciom, ale dá sa spoznať, dá sa identifikovať ako známy stav, určite to tak je. Nie nadarmo máš dnes tento účes. Si moje Jamais vu. Sedíš predo mnou s vrkočom na pleci, miestami, prerývane, v nárazoch mám pocit, že pred tebou sedím prvýkrát a so samovoľným úsmevom spoznávam niečo, čo už dobre poznám.

Po ceste domov mi bude mykať zápästím ľavej ruky ako vždy, budem hovoriť tretinu slov, ktoré mi napadnú a v dohľadnej dobe, keď začne byť teplejšie a jar sa začne preklápať do leta, naše telá k sebe priľnú v dokonalej adhézii. Prostredie sa relativizuje, rozpadne na drobné kúsky, ktoré ani jeden z nás nebude chcieť zbierať a my budeme krútiť hlavami nad tým, ako sa to vlastne stalo.

Všetko je tak závislé od okamihu. Všetko kriticky záleží od minút, rozpoložení, duševných konštelácií a náhod.

A pritom je to vlastne nepodstatné.

Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!