10 min read

Hluchý priestor

Tvoj svet, Unglik, je absolútne racionálny, praktický… Pravdaže, dobre si v ňom zabývaný, vynikajúco to funguje… Lenže ona zatúžila po vyššom svete. Tu zlyháva racionalita, však?

Balla, Unglik

Prešlo len zopár mesiacov a ty si niekto úplne iný. Slová sa odrazili od stien, zanikli vo zvukoprázdne týždňov a dnes ich už vnímaš úplne inak. Počula si praskanie ľadu pod mojimi nohami a vtedy sa v tvojom hlase čosi zmenilo, áno, vtedy sa všetko začalo preskupovať aby sa to neskôr znovu vrátilo v inej podobe. Tie isté slová, iný význam. Tie isté oči, iný pohľad.

Pozeráme sa na seba a ja mám pocit, že som v tejto situácii už niekoľkokrát nebol. Tá povedomá neznámosť všetkého, sivomodrých farieb, vzdialenej hudby a hlasov, áno, je to niečo, čo poznám tak dobre, že sa v tom beznádejne strácam. Neviem robiť rozhodnutia, neviem sa pohnúť z miesta, ale bojím sa zastaviť. Ten známy, paralyzujúci pocit sa vrátil. Tá sladkastá chuť zbytočnej sentimentality. Zbieha sa mi pri koreni jazyka ako sentimentálne sliny, bezvládne ležím na gauči s rukami za hlavou a nemám dosť síl ani na to, aby som si uvedomil, prečo to vlastne robím. Zvuk sa znovu len odráža od stien.

Teplota klesá, ale mne je stále rovnako horúco, uvoľňujem si posledný gombík na košeli aby mi srdce, keď k tomu konečne príde, lebo ja viem, že k tomu príde, malo kadiaľ vyletieť.

Je tma. Roztrhnuté svetlá ohňostroja blikajú na stropoch izieb a ten človek stojaci desať schodov pod tebou má len dve možnosti. V ušiach mu rachotí a s trasúcimi sa prstami nehybne sleduje tvoju odchádzajúcu siluetu. Čas uteká a možno je to dôležité. Možno na jeho rozhodnutí skutočne záleží. Stojí tam a kvapky slabého dažďa mu budú stekať po tvári ešte dobrú pol hodinu. Na tvári sú vystrašené oči a za vystrašenými očami mozog, ktorý mu teraz vôbec, ale naozaj vôbec nepomôže. Nič iné však nemá, ani nikdy nemal, ničomu inému neveril a tak tam len stŕpnuto stojí a celé sa to deje znovu prvýkrát.

Čo robiť? Stáť? Hodiť sa o zem? Utekať?

Michal Harpáň, Teória literatúry

Prechádzam sa hore dolu po odhlučnenej miestnosti bez okien. Nezostal tu so mnou ani náznak sveta vonku, na povrchu života, ani zvyšok nádeje na nejakú vlastnú viditeľnú, pozorovateľnú existenciu. Len bezpodnetné, hluché prostredie, v ktorom sa zamotané uzly komplexných myšlienok pomaly hromadia a nemajú kam uniknúť, vracajú sa späť a nedajú sa odbiť, človek sa s nimi musí popasovať, nedajú sa odložiť na neskôr, dá sa buď utiecť alebo zostať tu, merať dlhé kroky sem a ta bez akéhokoľvek zmyslu a potom si sadnúť, áno, vydýchnuť, sadnúť si mimo všetkého a počúvať ako sa zvuky prestali odrážať od stien. Zostane len tlkot srdca a pulzovanie myšlienok v bezodnom, zbabelom pátose nad sebou samým.

Asi to tak malo byť. Nenávidím tú frázu. Odjakživa som bol zanieteným fanúšikom zákona o akciách a reakciách a s patričnou naivitou mladého chlapca som sa ho vždy snažil aplikovať všade, kde sa dalo, a samozrejme hlavne tam, kde sa to vôbec nedalo, s o to väčšou vervou a presvedčením. A potom to príde. Niečo sa stalo. Niečo sa stalo a za to, ako sa to stalo, za to niekto môže, ja, ty, my za to môžeme. Je jednoduché chytiť sa za hlavu a vystreliť zodpovednosť do abstraktného vzduchoprázdna. Ale kto by to chcel jednoduché, prečo si to zjednodušovať, načo, keď sa to dá spraviť komplikovanejšie, keď sa dá nad všetkým rozmýšľať, či sa to nedalo spraviť lepšie, keď sa dá ku všetkému ešte celé hodiny v uzavretých priestoroch znovu a znovu vracať a neustále to zo všetkých strán analyzovať! Kurva, čo ti poviem, asi to tak malo byť…

Boli momenty, kedy som zbieral karty z domčeka vlastných hodnôt, zápasil so zbabelosťou a ľutoval, čo a ako som urobil alebo neurobil, ale poviem ti (tu môžem, tu to nikto nebude počuť), prehltnúť vlastnú hrdosť je to najťažšie, pred čo sa človek môže postaviť. Je to sústo desivé svojou jednoduchosťou. Niet sa tu skryť za aké sofistikované konštrukty, rozhodiť rukami so slovami Je to komplikované a ťažko vzdychnúť so spokojným pocitom otvoreného konca. Je to triviálne jednoduché. Je to hranica, ktorú si musí každý nakresliť sám. A vieš, že ja som vždy kreslil mizerne.

Je tma. Ten človek pred tebou stratil pevnú pôdu pod nohami a keby nabral zvyšky odvahy na to, aby niečo povedal (čo ak to, čo povie, bude nesprávne? čo ak tým niečo nenávratne pokazí?), tak by sa mu triasol hlas. Je to návrat? Návrat k tým nekonečným šerosuchým večerom plným sledovania okolia z rohov miestností s ťažkým pohárom whisky donekonečna pretáčaným v pravici a úsmevným neodpovedaním na otázky a komentáre? Alebo je to krok vpred, krok k schopnosti rozhodnúť konečne aj vtedy, keď racionalita zlyháva?

Nechápem ťa. Nechápem ťa a ani ťa chápať nechcem. Nerozumiem predsa ani sám sebe. Cítim ťa niekde vedľa mňa a nedokážem pochopiť, prečo nevstaneš a neotočíš sa chrbtom, keď sa ti rozhodnem vysvetľovať zápis farieb v šestnástkovej sústave. Niektoré veci sa dejú úplne inak, ako sa majú. Prirodzený poriadok sa nabúra, strácam orientáciu. Filozofujem. Ťažké myšlienky, stále to ide, samo to ide, nedajú sa zastaviť, produkujem ich zbytočne veľa kozmickým tempom a ty mi povieš Pssst! Nemôžeš aspoň chvíľu mlčať?

Nie už hudba, iba šum tónov, nie kniha, iba slovný šum – nič iné, iba ustavičný šum, aby sme si nemali kedy uvedomiť, že hlava je prázdna. Bez myšlienok.

Pavel Vilikovský, Pes na ceste

Svet nie je čiernobiely. Sedím tu už niekoľko hodín a snažím sa uvedomiť si to, nie, akceptovať to, prijať to za svoje, uveriť tomu, naučiť sa s tým žiť. Najradšej by som mal všetko jasne zaškatuľkované, zanalyzované, roztriedené. Milujem delimitáciu! Krásne, presné vyznačenie hraníc, podľa ktorého sa môžem zachovať. Všetko doriešené, jednoznačné, uzavreté.

Ale život, svet tak nefunguje. Hľadám zips na koži Unglika, v ktorej som uviazol. Na koži tohto zjednodušovača, trivializéra životnej reality, ktorý si svojou racionalitou už tak veľakrát pohnojil život. A teraz prichádza aby v týchto zvukotesných podmienkach privoniaval k tomu istému hnojnému smradu, ktorý sa pomaly, ale isto znovu šíri jeho okolím v rovnakej podobe ako vždy predtým. Snažím sa zúfalo zamedziť sebadeštruckii, tep stúpa, dych sa z ničoho nič zrýchľuje, chvatne vstávam z kresla a kdesi v diaľke počujem zvuk lámania pílových listov.

Vieš, aká si? A chceš to vedieť, chcela by si? Ja sám som sa už v sebe dávno sklamal a na spoznávanie sa rezignoval. Neveríš mi? Pozri, je to nedôležité, keď ide o bezvýznamné veci, presne viem, ako zareagujem, áno, som si istý, ale o nič nejde, je to jedno, je zbytočné to vedieť. No a keď ide o zložitosti, o vážne veci, povedzme: špeci ženská alebo: katastrofálne rozhodnutia, no tak vtedy aj tak robím iné. Iné ako ja. Počúvaš ma? Rozumieš mi? Chápeš, čo tým chcem povedať? Chápeš, že sa bojím, desím sa toho, že by som tvojím úsmevom, áno, presne takýmto, mohol zrazu pochopiť celý svet?

Si moja tmavá ulička. Bojím sa ťa, ale aj tak mám pevný, rozhodný krok smerom k tebe. Je tma, neviem čo ma tam čaká, možno spadnem do jamy a dokaličím sa, možno zablúdim a budem sa báť, možno mi to bude jedno, a možno vyjdem niekde nad mestom a ten pohľad, ten pohľad mi vyrazí dych. Ten pohľad, ktorý…si tu ešte?

Nič ho k nej neviaže, nič o nej nevie, a to, čo vie, mu nehrá do karát, ale práve naopak, z karát von.

Márius Kopcsay, Zbytočný život

Neviem, či to tu viac milujem, alebo nenávidím. Topím sa sám v sebe, vyžívam sa v dráme pseudodobrovoľnej samoty a otáčam si oči dnu do hlavy. Som majstrom lacného sentimentu a občas sa mi v hysterickom smiechu nad sebou samým otáča žalúdok. Potrebujem to. Potrebujem niekoho ako ty, potrebujem byť vystavený diskrepantnému správaniu, ktoré ma ošľahá o umakartové steny tohto nemého priestoru a vytrieska zo mňa nutkanie všetko analyzovať, zavrie mi tú ukecanú papuľu a donúti ma k priblblému úsmevu, ktorý už určite poznáš.

Hlava mi vybuchne, predtuchy čohokoľvek sa stratia, zostanem iba ležať s doširoka otvorenými očami započúvaný do utíchajúceho šumu toho bordelu v útrobách vlastnej lebky. Porozprávam sa sám so sebou a smiech zanikne v hluchej akustike tejto slabým svetlom osvetlenej svätyne osamelého prplania sa v sebe samom. Začne fáza uvoľnenia, fáza postupného precitania. A keď sem prídem nabudúce, iba sa pousmejem nad tým, aký je svet krásne sivý.

Je tma. Nikdy nie je neskoro. To sa ti ten človek snažil celý čas vysvetliť, ale keď to pochopíš, bude už neskoro… A tak vstáva, berie hodinky, ktoré už stihli zastať, trieska vecami a za malú chvíľu už uteká dolu schodmi.

Minulý týždeň mi ktosi povedal, že menej je niekedy viac. A skutočne, budem si brať príklad z teba. Prídem, sadnem si a nebudem nič hovoriť, iba sa na seba budeme pozerať. Dlho. Tak dlho, ako bude treba.

And if your head explodes with dark forebodings too
I’ll see you on the dark side of the moon…

Pink Floyd, Dark Side of the Moon

Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!