Déja Vu

Niečo si si tu zabudol, povedala mi, a ja som sa sprosto škľabil ako nechápajúce decko. Ani uprený pohľad plný čohosi, čohokoľvek, mi nijako nepomohol. Netušil som, o čom hovorí. Tu to bolo, o dve ulice ďalej, také ako teraz, podobné, ale vzduch mal inú vôňu. Ani neviem, prečo som si na to dnes spomenul.

Na spomienkach je najlepšie to, že ti zostanú, že ti ich nikto nemôže zobrať. Najhoršie na nich je to, že ti zostanú, že ti ich nikto nemôže zobrať. Potom sa niekedy odrazu, nečakane, hocikde na ulici po ceste domov dostaneš (dostanem? dostaneme? koho sú to spomienky, ak sme v nich obaja?) do situácie medzičasu, do neurčita, poznáš to.

Slnko už zapadlo, no ešte sa zreteľne odrážalo od presklených balkónov domu na opačnej strane Trnavského mýta a to bol presne ten kritický impulz, vnem, po ktorom som sa zrazu ocitol v niekoľkých bodoch svojej minulosti súčasne. Bol som na jednom mieste vo viacerých časoch, situácie sa mi v hlave skrížili do jednej, hranice medzi nimi sa na chvíľu oslabili a rôzne skúsenosti splynuli v jeden totožný pocit, nedefinovateľný, iba zažitý, zažiteľný. Znovu, avšak nikdy nie tak isto ako minulý raz. Celé to trvá iba pár sekúnd, nie viac, zmizne to rovnako rýchlo ako to prišlo, a nikdy na to nemôžeš byť pripravená, poznáš to. Na niektoré stretnutia človek nikdy nemôže byť pripravený.

Napríklad keď ucíti tvoj parfum na inom dievčati. Čo to, preboha, má znamenať? Idem električkou, spokojne zahĺbený vo svojich každodenných trivialitách a zrazu to prepukne, z ničoho nič je všetko iné a ja neviem prísť na to prečo, čo je iné, čo sa zmenilo, až po pár sekundách alebo celej večnosti (ťažko odlíšiť) zisťujem, že ide o vôňu. Neviem ju identifikovať, nikdy som v tom nebol dobrý, neviem, čo znamená, len to cítim – pocit nemá slová, a ja som bez slov stratený, to dobre vieš. O chvíľu sa mi podarí nájsť súvzťažnosť slov a vôní, slov a pocitov a zrazu je úplne jasné, o čo tu ide. Ide o tvoju vôňu. O vôňu našich dní. Strhla ma za golier a priklincovala o niekoľko rokov späť. Aj keď stále stojím nohami v električke, aj keď roztrasenou rukou bezmyšlienkovito zvieram tyč nad sebou, som vytrhnutý zo súčasnosti a vrazený niekam, kde som sa už nikdy v čase nemal ocitnúť. Nebojím sa, prejde to, za chvíľu je to preč, ako vždy. Zostane len o jedno pripomenutie viac, aby sa nezabudlo.

Včera, keď som odchádzal z domu, som si pred bránou podával ruky s definitívou. Vieš, aké mala úžasne jemné ruky? Máš úžasne jemné ruky, povedal som jej a v jej úsmeve bol náznak vzájomného porozumenia. Mal som chuť hovoriť strašne veľa, všetko vysvetliť, všetko si ujasniť, poznáš to, ten pretlak slov, zbytočný, ale tak silný, že nevieš, kde začať. Prišlo mi z toho zle. Striaslo ma, stiahlo mi hrdlo a tak som sa len otočil a odišiel. Koniec koncov, povedať jej, že má jemné ruky bolo všetko, čo malo v tom momente význam. Máš úžasne jemné ruky, povedal som teda a zapamätal si radšej len jej nemý, chápavý úsmev.

Neviem skladať komplimenty. Nikdy som to nevedel. Ja totiž nelichotím, ale konštatujem. Všetko, čo poviem, myslím vážne, a potom zniem ako hlupák, moja úprimnosť strojene a moje komplimenty nešikovne. Možno preto si niekedy zmätená a možno preto mám niekedy pocit, že som v tejto situácii už bol. Si moje déja vu. Veľmi dobre ťa poznám, si pri mne blízko, cítim sa pri tebe dobre a snažím sa prísť na to, kto vlastne si, odkiaľ ťa poznám. Sedíme na fontáne a usmievaš sa a ja som len kúsok od toho, aby som ťa pochopil.

Nechávam veciam voľný priebeh, poznáš to. Oliver mi raz povedal, že veci sa vyriešia samé, a niekedy to tak skutočne funguje, človek sa snaží všetko analyzovať, predvídať, kalkuluje a predstavuje si všetky možné scenáre a nakoniec sa aj tak nikam nepohne a všetko nakoniec dopadne dobre. Stačí veci nechať ísť prirodzene tam, kam majú. Dlho som to trénoval, poznáš to. Ale teraz to už viem, skutočne to ovládam. Je mi to všetko jedno. (Nie je, chcem, aby mi bolo.) Je to tak, ako to má byť. (Nie je, je to tak, ako som si to urobil.)

Videl som ťa, vídavam ťa, nebola si to ty, ale bolo to jedno, bolo to rovnaké, bol to ten istý pocit, ako keby si to bola ty. Vždy, keď ťa takto uvidím, mám chuť na teba zavolať a chuť utiecť. Vykompenzujú sa, rušia sa a zostanem stáť na mieste, len oči za tebou utekajú, až kým zistia, že to nie si ty. Do pár hodín si to napokon plne uvedomím. Vráti sa mi tisíc situácií za sekundu, všetko sa to na mňa zosype, prigniavi ma to ako obrovská klada, ako film, ktorý ťa niekto núti pozerať s viečkami prilepenými o čelo, bez šance na únik. Ale už som sa s tým naučil pracovať, poznám tú súslednosť myšlienok, ktorá ma dovedie k viac či menej skutočnej spokojnosti, poznáš to. Pekne si to odôvodním, vždy si viem všetko pekne odôvodniť. Keď treba, na všetko sa nájde vyhovujúca príčina.

Keď som dnes pri prechádzke mestom vymýšľal tvoje príčiny, všimol som si, že som už tretíkrát stretol toho istého človeka. Spozornel som a začal som si ľudí všímať. Zistil som, že sa na ulici opakujú. Bolo to prevratné zistenie, ako je možné, že som si to doteraz nevšimol? Prišiel som na to, že v skutočnosti je ľudí len šesť. Traja muži a tri ženy: veľký svalnatý s reťazou, chudý zasnívaný v košeli, učesaný so špicatými topánkami a veľkými okuliarmi; potom vysoká blondína s prsiami a podpätkami, nízka čiernovláska v rifliach a blúzke, a nakoniec dievča, ktoré si nikto nevšíma (nepamätám si, ako vyzerá). Títo chodia po svete a sú všade, sú ich plné ulice, kaviarne, sú ich plné životy, životy a vzťahy.

Ľudia najradšej vedú únavné rozhovory o ľuďoch a vzťahoch, poznáš to. Neexistuje vďačnejšia téma, len si sadni, sem si pokojne sadnime do týchto kresielok v rohu a počúvaj, počúvaj o kataklizmatike každodenného života, rozchodoch, schodoch, nahých zážitkoch, snoch, citoch a pocitoch. Nie je to tak dávno, čo si ronila slzy pre to isté, pre tie isté spoločné zážitky každého a nikoho. Nevedel som, čo ti na to povedať, ako ťa utešiť, ja nikdy neutešujem, len konštatujem. A nemal som nič pozitívneho, čo by sa hodilo konštatovať. Hej, som nepoučiteľný a neviem, či to chcem meniť. Hej, mám celú škálu skôr či neskôr zlyhaných vzťahov pretavených do kratších či dlhších priateľstiev.

Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!

0

Leave A Comment

Your email address will not be published.