Čítal som katastrofálne množstvá kvalitných kníh, počul katastrofálne množstvá kvalitných replík od kvalitných žien, ale vždy je to niečo nové, vždy je to niečo špeciálne, vždy je to extra – poviem si hahaha, smejem sa nad bezodnou variabilitou, ktorá je vždy krok predo mnou. Vieš, hovoril som ti, všetci sme nahraditeľní ale jedineční, alebo jedineční ale nahraditeľní, jedno z toho určite, a ja som si to stále neuvedomil, chcem si, ale stále sa mi nedarí, hovorím ti, je na čase. Je na čase, aby som si to konečne uvedomil.
Čo sa stane, keď sa to stane? Chceš mi odpovedať? Nikdy si mi nechcela odpovedať a to bolo jedinečné. Nekonečne sladký sentiment ma teraz napĺňa, whisky tiež, ale to nechajme, to k tomu patrí, napĺňa ma tekutý sentiment, rozlieha sa mi cievami, kapiláry mi pulzujú sentimentom, chcem písať, hovoriť, hrozne sladké veci chcem a miestami ma pri tom naťahuje na zvracanie, ale otočím ďalší pohár a ono to ide ďalej…ide to ďalej. Ale čoskoro sa to stane a ja neviem čo sa stane, keď sa to stane…ty vieš?
Zažila si už niekedy ten pocit, kedy chceš toho povedať toľko, že nepovieš radšej nič? Slová zostanú visieť na zvetranom špagáte reči a ty len dúfaš že to, čo sa ti preháňa hlavou, alebo skôr tým svalom v hrudnom koši, tým najvytrvalejším, chápeme sa, to dúfaš že z teba prejde na mňa ako výboj statickej elektriny medzi našimi nosmi, ktorý tak nenávidíš a miluješ zároveň.
Tie pocity poznám ako svoje galoty. Tie slová, ktoré budeš hovoriť, všetko to, čo sa teraz bude diať, poznám to naspamäť do posledného milimetra, vlastne nie milimetra, aká je jednotka pocitu? Aká je jednotka hĺbky svedomia? Nevieš? Nevadí, povedzme že svedomka, no tak ja poznám každú jednu svedomku týchto komplexných procesov zmeny. Každé zákutie. Vieš, niekedy som rád, že sa mi to stalo už tak veľakrát – viem presne, čo robiť, čo nerobiť, ako sa s tým celým vyrovnať. Naprogramujem sa, je jedno čo si myslím, čo pociťujem, pripadám si ako dvojpohlavný chuj, ktorý robí iné ako chce a môže, ruky idú jedným smerom a nohy druhým, habkám, trhanými pohybmi bránice sa snažím nezadusiť a nejako to prežijem, a ani to nebude také strašné. Bude to nemastné, neslané, obyčajné. Známe, familiárne, bude to už toľkokrát prežité, že si túto situáciu jednoducho bez rozmyslu obujem, ako tie galoty.
Nebuď vulgárna, povedal som ti, a neviem prečo som ti to povedal, nebola si. Asi som mal pocit, že treba niečo povedať. Sarkazmus visel vo vzduchu ako zoschnutý salám v tehlovom komíne a ja som sa prebúdzal z hysterického sna, kde som trtkal a vraždil. Vracala sa mi stará predstava vyliateho bielka, očného bielka stekajúceho dolu doskou môjho starého stola, niekoho, možno moje bielko, videl som ho, bolo tam, tieklo a ja som nevedel, čo robiť.
Dnes už to viem. Bielko utriem, oči vtlačím späť do jamiek, ideme ďalej. Oči si zvyknú, tak ako si pomaly zvykajú na tmu, čo po tebe zostala.
Včera som stál pred oltárom, bolo to zvláštne, nebol som na omši ani na svadbe, nebol čas zisťovať, nikdy nie je. Hrala organová hudba, akustika mi vyrazila dych, s razantným klopnutím som padol na studenú podlahu a lapal po vzduchu. Fresky na strope mi pripomínali delírium z drog, ktoré som nikdy nebral, delírium z déja vu, ktoré sa na mňa znovu chystá a ja pred ním stojím s kamenným pohľadom, neuhýbam, nie, ani tebe som nikdy neuhol, stojím pred ním a chladne sa mu pozerám do očí, čakám, kým ku mne príde na milimeter, kým sa priblíži a pomyslí si, že to so mnou pohne, ale ja len stojím a ono už zneistené príde, vojde do mňa, prejde cezo mňa, stane sa mojou súčasťou a ja sa ani nepohnem, nebudem mať dôvod, nikto mi ho nedá, nedáš mi jediný dôvod. Alebo snáď áno?
Čítal som denníky istej femme fatale a vôbec neboli veselé, tiekli v nich kilometre lepkavého asfaltu stratených minút a na konci nebolo nič. Zostal trpký pocit, šiel som ho večer spláchnuť pivom, ale nefungovalo to, potkýnal som sa o kamienky ciest a neveril vlastnému úsudku na križovatkách bez semaforov. Tma mi pichala do očí a do postele som padal z neuveriteľnej výšky. Vieš, čo by som dal za to, aby si ma teraz mohla vidieť? Aby si mi teraz mohla povedať hoci len jedno bezvýznamné slovo, napríklad cepy, aj keby si povedala slovo cepy alebo slovo chryzantéma, usmial by som sa a nechcel by som nič viac.
Dnes som sa opäť zobudil vo svojom tele. Bol to dobrý pocit, poznám to tu, vieš, tá familiárnosť, známe zákutia, skratky a vôbec…ale niečo bolo iné, cítil som vnútorný nepokoj z prítomnosti niečoho neznámeho… Nezabudla si si tu čosi?
Kam ma vedieš? Nie, neboj sa, stále sa ťa dobre držím, len sa pýtam, to je všetko. Vieš, že máš hrozne jemné ruky? Kamienky nám štrkocú pod nohami, studený vzduch sa nám usalašuje aj v tých najposlednejších alveolách a ja ťa stále bezmyšlienkovito sledujem. Je tma, nebojíš sa tu? Nemusíš odpovedať, len sa na mňa na chvíľu otoč. Kedysi som mával nutkania hovoriť, nutkania skríknuť na plné hrdlo tak sprav niečo! povedz niečo! ale vždy pri nich tuhne krok, hrdlo, tuhnú ruky, ústa sa krivia do úškrnu.
Dnes len položím otázku, jednu, dve, len tak, som zvedavý, čo povieš, ako povieš, a potom mlčím, aby som sa náhodou nedozvedel viac, viac ako by som chcel nateraz vedieť, aby zostal nádych zvedavosti z toho, kam vlastne ideme. Nie, skutočne to nechcem vedieť. Iba ti pevnejšie chytím ruku, aby ti na ňu nebola zima. Choď, choď a nič nehovor.
Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!