Robil som kvôli tebe rozhodnutia, banálne rozhodnutia, sledoval som bozkávajúce sa páry na zastávkach električiek a závisel. Túlal som sa kľukatými večermi, z vlasov mi kvapkala voda a nikdy som sa nerozprával sám so sebou. Písal som poviedky v druhej osobe a ty si povedala Počkaj, na čo čakáš, choď!
Robil som kvôli tebe rozhodnutia, chodil ulicami, ktoré teraz už nič neznamenajú, ale vtedy znamenali, vlastne aj teraz znamenajú viac, viac ako by som si vedel predstaviť, viac, ako si si kedy myslela. Na jeseň, v zime, v lete. Na jar tiež. Za každého ročného obdobia, tie ulice. Tie ulice, tá jedna ulica, raz zasnežená, raz kvitnúca, raz tmavá, raz presvietená, vždy cestou od teba.
Polmetrový sneh z večerného prístavu mi koluje v žilách a neviem sa ho zbaviť, neviem ho zo seba striasť, mykám hlavou a padá mi z vlasov a ja počujem hudbu, už mám dokonca aj tú odvahu, predstav si, tú odvahu pustiť si tú istú hudbu čo vtedy. Možno nevieš, hej, asi nevieš, ale to je tak, nepočul som odvtedy nič, teda všetko ostatné som počul, a teraz som sa nadýchol, zobral si pohár vody a v tiché jesenné popoludnie to nechal hrať.
Tep sa zrýchli, srdce akoby zdvihne, pritlačí na pľúca a čas sa zvláštnym spôsobom pohne, nie do minulosti, ale do akejsi omeškanej súčasnosti, zmení sa mu fáza, otočí sa okolo vlastnej osi, ale de facto zostáva na svojom mieste. Áno, som to ja, sedím v kresle dnes, ale toto sa už dialo, presne viem kedy sa to dialo, presne viem ako. Takto, presne takto.
A teraz znovu. Znovu sa to deje a ja strácam pevnú pôdu pod nohami.
Sedím v átriu, dočítal som nejaký text, ľubovoľný text, rád čítam texty, vyberú mi mozog z hlavy, vystúpim sám zo seba a ten, čo sedím a čítam na chvíľu prestane rozmýšľať, prestane existovať. Nemyslím, teda nie som. A potom text skončí a ja sedím, vraciam sa späť do seba, ale pomaly, aby si to nikto nevšimol, aby tí okolo nespozorovali, že už som to zase ja.
Pozorujem ju, hlava stále sklonená, píšem a len podchvíľou zdvihnem zrak, vidím ju, je tam, kýva nohami a je v texte, a ja rozmýšľam, nakoľko je to ona, ale nie, ja to vidím, teraz – aha, ona je všetky. Volajme ju ona, hodí sa jej nedať meno. Keby ho mala, stratila by svoje čaro.
Ona tam sedí, hompáľa nohou v hnedej topánke, zapĺňa kedysi prázdne, anonymné rifle a je všetky, možno aj ty. Možno všetky, ktoré som kedy nestretol alebo stretol, a možno sa opustila len na chvíľu, treba si dávať pozor, je to tenký ľad. Sklopím oči späť k týmto vetám. Stále píšem, alebo sa aspoň tvárim, že píšem, je to predsa fikcia. Je to fikcia? Lebo ja naozaj píšem a tento text existuje! A ani som jej nevidel do tváre…
Svet za oknom sa zlial do jednej masy, ale mne to akosi prestalo vadiť…stromy sa pomaly, lenivo kníšu zo strany na stranu a predo mnou, aha, ani nie tri metre predo mnou stojí niekto a prednáša o teoretickej gramatike…čiastkové paradigmy…kategoriálne formy…kumulácia opozičných vzťahov…nepočúvam, hľadím z okna zatiaľ čo tebe stúpa para z horúcej šálky po končekoch mihalníc ako pomalý jesenný pocit. Ani nevieš, nevieš, že ho máš, alebo nechceš vedieť, nechávaš to ísť, ako má, pomaly, ako para na mihalniciach.
Ráno som si v hlave našiel horúci zemiak. Nedokázal som ho udržať v rukách, taký bol žeravý. Spadol mi na zem a ja som zbieral sily, kalkuloval som, aké červené budem mať popálené prsty, koľko dní budem ešte popáleninu cítiť, či mi to za ten zemiak stojí, veď som ani poriadne nevedel, či je môj. Ale čo tam po tom, keby som mal zrátať, koľko jazykov a prstov som si už spálil cudzími zemiakmi…
Dal som ho tebe, ty ho maj, no tak, skús ho udržať v rukách,…vidíš? A teraz si ho vlož do úst, už páli? A teraz?
Povedali mi, že priveľa mudrujem. Ľudia o mne vôbec nič nevedia. Spýtala si sa ma Kto ti je najbližší? a ja nerozumiem, nerozumiem otázke, mala by byť Čo ti je najbližšie, alebo ešte lepšie Čomu si najbližšie? Oknám, uliciam som povedal viac ako kedy komu do tváre, do očí, do života. Neživé predmety, abstraktá o mne vedia viac ako ktorýkoľvek človek. A snaha zmeniť to možno niekedy znie ako mudrovanie. Ale neber to ako ospravedlňovanie, nie, nemám sa prečo ospravedlňovať. Nemám komu.
Z neznámych príčin vyšlo slnko. Vykročil som na ulicu po zaužívanej trase, ktorú riadi už piaty rok návyk, celý môj život je návyk, alebo dokonca zlozvyk, závislosť – som závislý sám na sebe, na svojom živote, ale ja nechcem byť, chcem byť slobodný. Ale nie som – veď Aha! tento sveter, tento asfalt, tento smer, trasa, slnko, ty – to všetko ma dusí, zväzuje, nemôžem… aha! Vyšlo slnko!
Snažím sa vyšmyknúť sám zo seba, z iných ľudí, lebo ja som v nich všetkých, aj v tebe! Snažím sa ich, vás, nahradiť, vymeniť, aspoň na chvíľu, akože, aké by to bolo… Keby ona, v tom átriu napríklad, bola tebou a nie naopak. Aké by to asi bolo, hm? Ale ja to nikdy nevymením, nevyšmyknem sa, lebo som vždy o krok pred sebou a čakám sa za rohom s prekríženými rukami. Vždy, vždy, vždy sa tam uvidím. A vždy je to iné, a predsa rovnaké.
Iné a rovnaké. Iné a presa také isté. Teraz a nie teraz. Ty a nie ty. Jeseň a predsa nie jeseň. Prelína sa to, hrá predsa tá istá hudba čo vtedy, hovorím si Vydrž! a čas stráca relevanciu. Pocity, spomienky nemajú čas, nemajú časovú platnosť. Majú platnosť nadčasovú, univerzálnu. A preto keď sa vrátiš k filmu, čo si už videla, poznáš ho, nudí ťa. Keď sa však vrátiš k pocitom, spomienkam, zažiješ ich znovu rovnako. Znovu v prístave, znovu sneh, znovu tá jedna ulica. Znovu tie návraty, znovu sa to odvíja a ja v kresle pozerám do bieleho stropu a nestačím lapať po dychu…
Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!