Vchádzam do tmavej miestnosti a obleje ma zatuchnutý vzduch. Cítiť v ňom čas, čas nenápadne, potichu sadajúci do mäkkého koberca. Úzke pásy svetla presvitajúce okolo dosák priskrutkovaných na rámy dávno nepoužívaných okien ostro režú takmer absolútnu tmu. Zvuky sa strácajú. Nepatria sem. Nepatrí sa nič povedať, zreteľne počujem vlastný dych a stojím, nepoviem nič, nechcem ani nemôžem vydať žiaden zvuk, nepatrí sem, nepoviem nič.
Rukou siaham po vypínači, zažne sa malá žiarovka a miestnosť sa zmení, zmení sa, ale predsa je stále tou istou miestnosťou, zmení povahu, zmení sa uhol pohľadu, no podstata, vnútorná podstata priestoru zostáva zachovaná. Pomaly vydýchnem a prichádzam ku kope papierových obalov. S chirurgickou opatrnosťou, nežnosťou matky, jemnosťou milenca vyťahujem vnútro jedného z nich, neoznačeného, myslím si Čo asi na ňom je? a vzadu na krku cítim ľahké šteklenie, to šteklenie, je tu! myslím si a precitám.
Otvorím vnútro obalu a beriem do rúk pásku s neznámym obsahom. Mám v rukách kilometer času na kovovej cievke, kilometer neznáma pozliepaného z minulostí. Pomaly položím pásku na tanier a dôkladne ju prevíjam, jedna brzda, hlava, druhá brzda, kotúč. Automatickými, dokonalo koordinovanými pohybmi oboch rúk naviniem prvé dve otáčky. Tak. Je to tu. Je ticho. Posvätné ticho, ktoré sa chystám narušiť jediným zvukom, ktorý sem patrí, ktorý do tohto ticha dokonalo zapadne a prebehne mi po chrbte ako zimomriavky spomienok.
Dlhý výdych. Stláčam Play a páska sa s cvaknutím mechaniky rozbieha.
Na čo myslievaš pri ceste autobusom? Čo sa ti preháňa hlavou vo chvíľach mestskej hromadnej anonymity, vo chvíľach rozkúskovania priestoru na desiatky súkromných svetov v pohľadoch nejasne upretých za okno, vo chvíľach introspektívneho mlčania o sebe? Ja som minule myslel na teba, myslel som na svoje dni, na odvíjanie môjho sveta, na jeho cestu, pohyb, postupný pohyb zo stavu neprežité do stavu prežité nejako, nejakým spôsobom, nejakým konkrétnym spôsobom, ktorý som si vybral, ktorý mi vybralo okolie. Zo stavu budúcnosť do stavu súčasnosť do stavu minulosť. Z jednej cievky na druhú.
Keď som sem šiel, slnko svietilo už pod typicky jesenným uhlom, bol krásny deň a vdýchol do mňa život. Kúpil som si víno a keď som si pri východe z obchodu naprával na chrbte batoh, fľašky zaštrngali a protiidúci chlapík sa na mňa potmehúdsky usmial. Mal som chuť žiť, neviem to inak popísať, pocit žitia, pocit intenzívneho prežívania všetkého, čo sa mi deje, pocit, že chcem, aby sa mi dialo to, čo sa mi deje.
V autobuse som sledoval ľudí, ako ma nesledujú. Sledovali sami seba, sledovali svoje myšlienky, zliepali dokopy fragmenty dní aby z nich vytvorili život. Dlho som pozeral na jedno dievča so zelenomodrými očami, pozerala aj ona na mňa, rozumeli sme si, je jedno v čom, informácia je nepodstatná, obsah je irelevantný. Jednoducho sme na seba pozerali a v tom pohľade bolo pochopenie, súcit, spolupatričnosť. Bolo to zvláštne.
Zvyšok cesty som si čítal. Už niekoľko mesiacov v batohu nosím Ginsbergove Vytie. Howl. Vždy sa mi páčilo to slovo, Howl, je oveľa výstižnejšie ako Vytie. Ani neviem, prečo ho vlastne nosím stále so sebou. Asi z rovnakého dôvodu, pre ktorý nosím v peňaženke vyhlásenie o nezávislosti a periodickú tabuľku prvkov. Začal som čítať pekne od začiatku a už prvé riadky, ktoré som nikdy nechápal, mi teraz pripadali úplne zrozumiteľné, dávali mi úplne normálny zmysel, nevidel som na nich nič zvláštneho. Niečo sa muselo zmeniť. Niečo bolo inak. Ale nebol som z toho nesvoj, práve naopak. Nikdy som sa necítil viac svoj.
Držím v ruke pohár s vínom a strácam pojem o čase. Tmu jemne narúša stabilné slabé svetlo a čas je nepodstatný, je to jedno, svet sa stráca kdesi v pozadí a ja s vyloženými nohami počúvam, počúvam a počujem viac, ako by som chcel. Vždy, keď počúvam, počujem viac, ako by som chcel. Neviem, či je to tak dobre alebo zle, ale je to tak.
Ty mi zas vidíš do hlavy. Závity a vôbec všetko to ostatné, čo k tomu patrí, vieš kto som, ako som, na čo myslím, na koho myslím, ako myslím. Je to viac ako chceš?
Čas stojí a zároveň beží tak rýchlo, ako nikdy predtým. Hodinky svojím nenápadným tikotom niekoľkokrát za sekundu pripomínajú, že nehybné ticho štúdia je len klam; a každú sekundu ubehne ďalších štyridsať centimetrov magnetickej pásky, štyridsať centimetrov času, ktorý zrazu vidím, vidím ako rýchlo uteká, ako sa stráca a prevíja a nakoniec príde hlasné cvaknutie a všetko zrazu zastaví.
Nikdy som sa ťa nespýtal Aký máš pocit, Čo prežívaš? Sme naučení klásť stále tie otázky, ale nikto nerieši, či sú to otázky správne, či sa netreba opýtať trochu inak, či sa netreba opýtať Čo chceš, aby som sa ťa opýtal? Na iné otázky by sme potom dostali iné odpovede, odpovede, ktoré môžu vyraziť dych svojou jednoduchosťou a hĺbkou zároveň. Ale ľudia prejdú po povrchu, nechcú, nemajú záujem, doplatia sami, túlajú sa ulicami a potom skončia na gauči v tmavom priestore a ponárajú sa do minulosti.
Ponáram sa do minulosti, ležím na gauči a vína vo fľaši ubúda. Čas pokročil. Niečo sa niekam niekomu stalo, no pre mňa to znamená len viac či menej presný presun ručičiek na ciferníku a slová. Slová, ktoré do tohto priestoru ako jediné patria, slová nie živé, ale slová mŕtve, slová dávno mŕtve, oživené len úzkym hnedým pásom histórie.
Slová patria hlasom, nie ľuďom, ale hlasom, tie hlasy nemajú ľudí, majú len výslovnosť, prízvuk, tempo, majú aj dych, počujem ako tie hlasy dýchajú a niekedy majú dokonca problém hovoriť. Počúvam kedysi celkom živé situácie, počúvam, ako dievča rozpráva o vzťahoch a v jednom momente sa rozplače a podnapitý chlapec z toho v jednej sekunde vytriezvie. Trpezlivo načúvam tichým, náročným vyznaniam, ktoré nikdy nemali byť nahraté. Som nervózny, nesvoj, po chrbte mi behajú zimomriavky. Musím sa posadiť a nadýchnuť.
Zmes fascinácie a zdesenia. Očakávania a strachu. Uvedomovanie si. Šuštiace minúty pásky sa míňajú, so zmiešanými pocitmi si vylievam do pohára posledné zvyšky ružového a opieram si hlavu. Balansujem na neistej hranici medzi počutým a nepočutým, zažitým a nezažitým, reálnym a nereálnym. Na tretej strane mince. So zatvorenými očami dopíjam pohár a počujem jasné plechové cvaknutie. Koniec pásky.
Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!