Dnes ráno som sa mi prihovoril v latinčine. Neviem prečo, nemám to vo zvyku, hlavne kvôli tomu, že neviem po latinsky. O rozhovory samého so sebou pochopiteľne núdzu nemám (s kým iným by som sa tak dobre porozprával?). Vliezol som do sprchy, aby som zo seba zmyl zvyšky svojej včerajšej existencie, latinčina sa možno niekde prilepila práve na ňu, ktovie, teraz už mi tie slová nič nehovoria, vlastne neviem, o čom som sme sa vôbec rozprávali.
Ale to je jedno, nikto okrem mňa ten rozhovor nepočul, možno sa ma naňho zajtra, budúci týždeň alebo niekedy spýtaš a ja ti poviem to je fuk, boli to len nejaké blbosti, a ja alebo možno dokonca obaja budeme vedieť, že to blbosti vôbec neboli, že takéto blbosti, nad ktorými najlaxnejšie mávneme rukou sú v živote práve tými najdôležitejšími vecami, ale nikto to nechce, nemôže, nevie priznať. Nepatrí sa. A keď sa k tomu náhodou niekto odhodlá, môže si sám so sebou podať ruky, lebo aj keď si tým vyslúži maximálne prekvapenie a rozpaky druhej strany, predsa spravil niečo, čo sa málokomu podarí, ak tak len v predstavách, ktoré však, úprimne, povedz mi – nie sú dôležitejšie ako to, či to naozaj spraví? Minima maxima sunt.
Rad ľudí sa konečne pohol a ja nastupujem do autobusu. Je ešte teplo, snažím sa užiť si jeho posledné zvyšky, dlho už nebude, cítim jeseň ako mi stojí za chrbtom a dýcha na krk, telo mám však ešte stále plné letnej energie, slnko mi svieti do očí a jeseň sa stráca kdesi v tom rade ľudí za mnou. Dlhými krokmi si hľadám miesto v poloprázdnom interiéri, výber je vždy kritický, poznáš ma, závisí od toho kvalita celej cesty, môže byť skvelá alebo otrasná a za všetko môžu vždy sedadlá. Som však jedným z prvých v autobuse a tak sa s úsmevom pohodlne usádzam k oknu v piatom rade vľavo, to je jedno z mojich najobľúbenejších, som spokojný, vyhŕňam si rukávy na svetri a opieram si hlavu o sedadlo.
Hlboký výdych. Cítim uvoľnenie, ale nie obyčajné uvoľnenie, to skutočné, podobné narkóze, ale pri plnom vedomí, ten pocit náhleho, plného uvedomenia si, že nič ma netrápi, tú slobodu, skutočnú slobodu v rámci vzťahov so všetkým naokolo, ktoré smerujú presne tam, kam chcem – do neznáma. Neviem, čo sa stane a je mi z toho dobre, aha. Ten sladký pocit nevedomosti, úprimnej zvedavosti na vlastnú budúcnosť, miestami až akéhosi fatalizmu – nech sa stane čokoľvek, bude to tak dobre…a ty, ty to celé robíš ľahkým. Opieram si hlavu o okno. Nenápadne začína jeseň, spomalenie, sú tu krásnožlté dni.
Pohýname sa. Opäť budem sediac sledovať krajinu za oknom a cestovať, presúvať sa odnikadiaľ niekam, vlastne úplne jedno kam a v myšlienkach prekonávať vzdialenosti, tie nekonečné vzdialenosti medzi sebou a svetom, sebou a ľuďmi, sebou a tebou. A tieto vzdialenosti, tieto kilometre minút medzi ľuďmi sa niekedy rozostria do jednej nepretržitej, jednoliatej masy, v ktorej sa strácajú jasné línie.
Napríklad teraz, aha: pomaly otočím hlavou, pozerám sa do diaľky a prestáva to byť jasné, neviem, kde sú hranice medzi nami, kde končím ja a začínaš ty, zlieva sa mi to dokopy. Ešte pred chvíľou som ani netušil, že (kto) si, a teraz som aj ja trochu ty, nechala si na mne svoj odtlačok, svoju stopu, svoj obraz. Už nikdy nebudem ja, ja taký, aký som bol pred tebou, pred teraz. Ale teraz už je teraz, už sa to nedá vrátiť a bez ohľadu na to, čo to znamená, si mojou súčasťou. Je to zvláštny pocit. Tempora mutantur et nos mutamur in illis.
Opúšťame mesto, dolieha na mňa pokoj diaľnice, oči sa mi zatvárajú, ale nejdem spať, nechcem ani nepotrebujem, len tak mierne driemem, oddychujem a celý svet sa presúva zvonku do vnútra, do mojej hlavy. Všetky myšlienky, spomienky, skúsenosti, na ktoré sa najlepšie pozriem práve takto. Všetky veľké zmeny, ktoré posledné dni cítim veľmi blízko, prelínajú sa so mnou a ja už nie som celkom ja. Cítim, že je to tu, ten čas, kedy sa trochu počudovane pozeráš sama na seba a s napätím očakávaš, čo spravíš, čo sa ti stane, ako to celé dopadne. Začínam cítiť nejako inak, inak ako kedykoľvek v minulosti. Je to trochu strašidelné, ale napĺňa ma to vnútorným pokojom, aha. Tá chvíľa precitnutia, ten moment prerodu, premeny organizmu na človeka, je tu.
Asi by som si to ani neuvedomil, keby som sám na sebe s prekvapením nepozoroval zmeny správania. Akoby som to ani nebol ja. Zrazu robím veci, ktoré som nerobil, v situáciách, v ktorých som mal starostlivo vypestované a rokmi praxe utvrdené reakcie zrazu reagujem inak, až mi to vyrazí dych, zastavím uprostred ulice a dve minúty tam nechápavo stojím a rozmýšľam, čo sa to vlastne stalo. Ale odchádzam s úsmevom, nenápadným, ale dôležitým. A čo tam po tom, že ho nikto nevidí, nejde o to vidieť ho, ale ho prežiť. Prežiť, aha, takto.
Stala sa mi zvláštna vec, včera alebo predvčerom, neviem, poznáš to, dni sa zlievajú. Šiel som večer domov cez poloprázdne mesto pomalým, voľným krokom (vieš ktorým) a bolo mi nezvyčajne ľahko, akoby som sa zbavil niečoho ťaživého, ale mňa nič neťažilo, neviem to celkom výstižne popísať, postihnúť, ako sa hovorí. Keď som sa snažiac prísť na to, čo je iné prechádzal okolo mosta, šla oproti mne skupinka dievčat, boli tri, no všimol som si len tú najbližšie pri mne. Presne si ju pamätám, mala zvláštny výraz v tvári, dlho som sa na ňu pozeral, bol to taký ten typ, vieš, zelené oči, ryšavá, žltozelený šál okolo krku, zapichol som do nej pohľad, takto, aha, no a ona neuhla, nič, pozerala na mňa s tým istým výrazom v tvári, až kým sme sa neocitli jeden druhému za chrbtom. Zastavil som, otočil sa späť a prišiel k nim. Non loqui sed facere, ako sa hovorí.
– Poď so mnou na jedno pivo.
A už som to nebol ja. Už od momentu, kedy som bezmyšlienkovite spomalil chôdzu som to nebol ja. Chcel som sa začať smiať, mykalo mi kútikmi, aj teraz, keď si na to spomeniem, aha, ale pretavil som to do úsmevu, do sympatického úsmevu, ktorému bolo úplne jedno, čo sa bude diať a ktorý chcel naozaj len ísť na jedno pivo.
Keby som mal zrátať všetky nevyužité príležitosti, nad ktorými potom rozmýšľam, prehrávam si rôzne možné scenáre, usmievam sa nad tými zaujímavými, mávnem rukou nad tými nepríjemnými (veď čo) a smejem sa nad tými absurdne nepravdepodobnými (a sú vôbec tak nepravdepodobné?!), asi by som sa nedorátal, a tak len takto nad nimi rozmýšľam, nezáväzne si ich premietam, voľne asociujem a s pohľadom na vinohradoch za oknom sa s pocitom úplnej, zavŕšenej uvoľnenosti veziem za mesto.
Často si takto premietam rôzne scenáre, ktoré by mohli nasledovať, keby som robil veci inak. Často rozmýšľam, čo by sa asi mohlo stať, keby som sa rozhodol inak, keby som si napríklad nebol sadol na toto sedadlo alebo keby som namiesto mlčania niečo povedal alebo naopak (ale, úprimne – naopak je to ozaj málokedy). Niekedy zastavím a rozmýšľam, ktorou cestou ísť, lebo mám pocit, že to kriticky ovplyvní môj život. Kráčam domov a dlho sa rozhodujem, po ktorej strane ulice pôjdem, alebo zastavím na rohu a zaskočia ma dve alternatívy ciest ktorými môžem obísť dom. Niekoľkokrát som sa vybral jednou a potom sa vrátil a šiel tou druhou. Lebo – čo ak nepôjdem tou správnou?
Mám pomalý tep, krajina za oknom ubieha stále rovnakou rýchlosťou, slnko zapadá, kolísavá monotónnosť a v teplom vzduchu vlajúce bordové závesy vnímam len tak na polovicu, chvíľkami sa strácajú v driemotách a môj prúd myšlienok je síce sústavný, ale pomalý, pozvoľný, prirodzený, píše do mňa ležérne vety, ktoré si možno raz prečítaš, alebo ti ich poviem a ty budeš ticho počúvať a kým dohovorím, neubrániš sa ľahkému úsmevu.
Všetky tieto myšlienky si v hlave zoradím, upracem, zorganizujem, zapíšem ako sa hovorí, na to je cestovanie ideálne. Vraj sa ťažko píše fikcia o tom, čo autor nezažil alebo čo dobre nepozná. Ja ale nemám pocit, že píšem fikciu. Úprimne – som predsa postava, nie autor. Áno, to je ten nový pocit! To je to, čo ma odľahčilo, čo sa zmenilo, odtiaľ pramení tá zvedavosť! Oslobodil som sa od seba, aha, oddelila sa postava od autora a tá s napätím očakáva, čo jej prinesie budúcnosť. Jej vlastná budúcnosť, jej vlastné rozhodnutia. Jej iný scenár. Faber est quisque fortunae suae.
Neviem, čo sa stane, keď z tohto autobusu vystúpim. Neviem, čo bude zajtra, pozajtra, neviem vlastne ani kedy to bude. Viem len, že to bude, už teraz to začalo. A je mi jedno kedy a čo to bude, nejako to dopadne a ja si budem dovtedy užívať to napäté očakávanie, už teraz mi na kútikoch úst vidieť tú nefalšovanú zvedavosť, aha.
A keď to príde, budem rád, budem spokojný, aj keby ma to náhodou malo zhodiť z nôh, pokojne môže. Spravím to isté, čo som spravil dnes ráno, keď som bojoval so zvyškami latinčiny. Strčil som si hlavu pod studenú vodu, zaberá to na mňa, aj keď som bol malý a mal som hysterický záchvat, tak ma zvykli rodičia schladiť, fungovalo to, nuž som to vyskúšal teraz a – aha, úplne ma to zmrazilo, upokojilo, fungovalo to, rovnako spoľahlivo ako predtým.
Vinohrady sú už kdesi za nami, slnko je nízko a ja sa pomaly preberám z driemot a vraciam späť do prostredia. Postupne sa k nemu približujem, prepletáme sa ako prsty dvoch rúk, naše hranice sa prelínajú a prichádzame do plného kontaktu. Naťahujem si krk, usádzam sa vyššie a zívajúc sa strácam v pomalom tempe krásnožltých dní.
Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!