3 min read

Paradox

Ležím na čerstvo popadaných listoch, dávajú mi pocítiť čas, tok času, v ktorom sa slnko párkrát pretočí a z jari je zrazu jeseň a všetko je zas inak a predsa niečo sa opakuje a niečo sa vôbec nemení, niečo alebo niekto, alebo to, že ležím na tom istom mieste, mäknem, štiepim sa, ale stále na tom istom mieste. To miesto je stred vesmíru, ja som zas stredom tohto miesta, sme si stredmi navzájom a preto v tom inom zostáva stále aj to isté.

A teda ja, ten istý, ležím na tom istom mieste a cez viečka sa pozerám ako vedľa mňa neležíš. Naozaj, viem to, cítim to, mám na to zmysel, nie šiesty, ale nejaký iný, iný zmysel to volajme. Týmto iným zmyslom ťa cítim, ani neviem vlastne prečo, nerozmýšľam nad tým, myslenie s tým nemá nič spoločného, napriek tomu prekvapivo rovnakému slovnému základu. Je to zmysel, sense, ale nemusím nad tým rozmýšľať, nemusí to dávať zmysel, teda je to aj non-sense, nezmysel. Paradox.

Sadám si do kaviarne, objednávam si to jediné, čo vždy, to isté, už vlastne ani neviem, či som schopný si vypýtať niečo iné (načo? načo by som si?), sedím a nerozmýšľam a píšem. Písať a nerozmýšľať je super, hovoril som ti? Výsledok je často lepší ako pri najpremyslenejších textoch. Vôbec to vyzerá tak, že rozmýšľanie ma brzdí, aj keď viem, že to tak nie je. Paradox.

Snažím sa spočítať, koľkokrát ma neoslovíš, ale prichádzam len na nič. Som spokojný, je to konzistentné s mojimi ostatnými výpočtami, napríklad: čo všetko si mi nepovedala, alebo: koľkokrát sme sa nestretli, alebo ešte inak: kedy to celé neskončí.

Je jar, alebo si to aspoň predstavujem, z popadaných listov som trochu zmätený, ale mohla by to byť jar, mohlo by byť takisto vlažné počasie, mohol by to byť ten istý (ktorý? tak ktorý?!) jarný deň a mohli by sme sa nestretnúť. Ale je jeseň. Alebo len na jar začali padať listy a ja ťa len predvídam.

Vieš rozoznať budúcnosť, čo sa stáva minulosťou od minulosti, čo sa stáva budúcnosťou, keď aj tak žiješ stále len v prítomnosti? Paradox?

A tak teda ja, ten istý, ležím na tom istom mieste, slnko sa pretáča, vedľa mňa leží nezmysel a ja svojím iným zmyslom šmátram cez viečka v závitoch tvojej neprítomnosti.

Počítam paradoxy, a ty si jedným z nich.

Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!