13 min read

Dážď

Ten dážď prišiel dnes. To neznesiteľné napätie konečne skončilo. Nad mestom sa zotmelo, vo vzduchu visela ťažká vlhkosť a ja som so zdvihnutou hlavou nasával, absorboval, celou svojou existenciou prežíval trhavé záblesky svetla a burácavý, ďaleký hrmot, akoby sa celé niečo, celý komplex niečoho menil, zdvíhal, posúval, akoby sa niečo naštvalo a zobudilo.

Vtedy sa obloha roztrhla ako lacné tričko a vyliala sa z nej voda. Ja som stál pod ňou na terase vo dvore hotela a holé plecia mi riedko kropila prichádzajúca búrka.

Na chvíľu sa mi aj zazdalo, že na teba nemyslím. Kvapky hasili rozhorúčenú realitu, až som mal pocit, že každá z nich pri dopade syčí…všade boli zvuky, všetko šumelo, fučalo, nafukovalo sa, hýbalo, búchalo, trepotalo. Listy na stromoch sa vzdúvali a ja som vedel, vedel som, že je to tu, že konečne prišlo to, na čo sa vždy čaká tak dlho, že takto to teda vyzerá, že prišlo oslobodenie.

Oslobodenie môže mať rôzne formy, napríklad nečakané stretnutie, alebo aj úplne čakané stretnutie, ktoré má prekvapujúci, šokujúci priebeh, ktoré sa vyvinie úplne inak ako si myslíš, ako posledné tri obrázky filmu, na ktoré si už aj zabudla, ale nakoniec sú najlepšie z celej cievky. Môže mať tiež podobu ničoho, môže to byť nič, nič stokrát lepšie ako niečo, ty to chápeš, možno, ale asi áno, jednoducho nič je niekedy viac ako všetko. No a dnes malo oslobodenie podobu dažďa, bolo v ňom skryté, naznačené, ako tušený podtón, leitmotív, náročne spozorovateľný, ale prítomný, vedel som, že tam je, keby si stála vedľa mňa, povedal by som ti Počúvaj! a ty by si stíchla, zdvihla hlavu a po chvíli mlčania povedala…neviem presne, čo by si povedala, povedzme že by si povedala Aha, fakt! a jemne sa usmiala, to by tak na teba sedelo. A pozerali by sme cez hranty muškátov z tej terasy a pršalo by na nás a bolo by nám to jedno a búrka a vietor a teplo a tma a vôbec.

A teraz si ty tá, ktorá cestuje, pozoruje krajinu ako sa mihá za oknami, vyrazila si proti západu slnka, ktorý si ma prezerá cez okno kúpeľne, vidí ma ako ležím po krk vo vlažnej vode a v hlave píšem, konštruujem tieto slová a vety. Zaoberám sa myšlienkami, abstraktne i konkrétne, bzučanie sveta, vieš čo myslím, to neustále, tiché, nenápadné bzučanie, ktoré stále počuješ, ale neregistruješ, no keby stíchlo, tak by si vedela, že niečo nie je v poriadku, nevedela by si presne čo, ale niečo určite; no tak to bzučanie sa mi vzdiali na okraj vnímania rovnako ako šumenie podvozkov vlaku, a ja sa v akomsi mentálnom vákuu môžem zamýšľať, a aj sa zamýšľam a možno ani na nič neprídem, ako niekedy keď sa dlho rozprávame a na nič neprídeme a vôbec nám to nevadí, práve naopak, au contraire.

Hladina sa nenápadne vlní, povedal by som, že takmer stojí, ale povedzme si na rovinu – žiadna stojatá voda nie je nikdy dokonalo stojatá, tak teda vo vani sa hladina jemne vlní a vonku zapadá slnko a ja rozmýšľam, čo je to pocit, čo sú to vlastne pocity. Prečo ma (nás, vás) ovládajú, keď aj mne aj tebe aj každému je jasné, že sú to pocity, iracionálne pohnútky, živočíšne, chemické procesy, pudy. Prečo ich nikto nechce, alebo nemôže, vidíš, možno preto je to, že ich nemôže ovládať aj keby chcel, ale ty vieš aj ja viem, ale aj tak niekedy nechceme. Prečo nechceme? Prečo ľudia niekedy nechcú?

Keď už, tak nech to aspoň stojí za to! Všetci sa naháňajú za tým, aby boli múdri, ale málokto chce mať lepšie, kvalitnejšie, dôkladnejšie pocity. A pritom pocity sú často oveľa silnejšie a dôležitejšie! Absurdné! V tejto vani som objavil absurditu pocitov a vôbec netuším, čo z toho vyplýva. Nie je aj absurdita len pocit, pocit absurdity? Áno, viem, povedala by si Zase filozofuješ, ale teraz môžem, teraz filozofujem len tak nenápadne, a vôbec, pri pohári whisky vo vani sa filozofovať môže. Filozofujem, lebo nepotrebujem, nechcem byť múdrejší, chcem mať kvalitnejšie, lepšie, dôkladnejšie pocity. Aby to stálo za to. Aby som pochopil, prečo nás tak ovládajú, prečo tu sú, vo mne, v tebe, všade, prečo ich niekedy nechceme ovládať a čo vlastne znamenajú, prečo vlastne znamenajú.

A ty si teraz tiež len niečo ako pocit, ležím vo vode a mám nejaký pocit, neviem presne aký, to je na tom to super, keď nevieš aký máš pocit je to niekedy super, no tak ja teraz neviem a som s tým spokojný a netrápi ma to, práve naopak, au contraire, v ruke pokojne držím pohár s hrubým dnom, cítim sa oslobodený a hlboko vydýchnem a slnko zapadá a v tvojom časovom pásme možno ešte svieti, ale neviem, v ktorom si, takže možno už spíš, neviem, ani vedieť nemusím. Ale mal by som? Chcela by si, aby som vedel?

Podvečerné, slabnúce slnko ma oslepuje, ale to nevadí, to podstatné je teraz na opačnej strane viečok. Zatváram oči, dýcham pomaly a rozmýšľam nad všetkým tým, čo ti nepoviem. Koľko vecí si ľudia chcú vždy povedať, a pritom to fascinujúce je práve v tom, čo obaja dobre vedia, ale nepovedia, v tom jasnom, ale zamlčanom, v nepovedanom. Ruky plynulo vystieram pred seba len kúsok pod modrozelenú hladinu, ktorá sa mi vlní tesne nad ústami, ale to tiež nevadí, lebo ústa sú mi teraz zbytočné, netreba nič hovoriť, stačí sa potichu usmievať. Vedieť, kedy mlčať, je často oveľa dôležitejšie ako vedieť, čo hovoriť. A tak mlčím, perami rozrážam vodu, stretávam sa s inými ľuďmi (inými ako? čím sú iní?), posedávam v parkoch a vyprázdňujem si hlavu, ale nie úplne, len čiastočne, skôr uvoľňujem, to je to slovo, uvoľňujem si ju, odľahčujem, znižujem pretlak myšlienok, nechávam si čas na myslenie, spracúvam svet, zážitky, ľudí a kdesi v podvedomí myslím na to, aké by to bolo ťa nepoznať.

Ráno ma budí slnko a v noci prebúdzam rôzne chiméry, prebúdzam ich k životu, myšlienky vstávajú a rozvíjajú sa a cez deň sú potom úplne nenápadné, ale v noci, v noci je to celkom inak, celého ma pohltia. Predstavy, koncepcie, teórie, toľko teórií a tak málo času, tak málo vedomostí, tak málo empirickej skúsenosti! Ale to rozmýšľanie, to chimerizovanie, to nie je vymýšľanie, to si vôbec nemysli, práve naopak, au contraire, to je len zvažovanie, štipka fantázie s poriadnym dúškom reality, akurát pod ľahulinkým závojom interpretácie. Niekedy len tak idem tmou, keď je to mŕtve ticho, ale nie strašidelné, ale láskavé, mäkké, hlboké ticho, keď je vonku teplo a je mi jedno kam idem, vtedy ťa skúšam interpretovať. Skúšam prísť na to, kto si, čo si, na to ako si.

Predstavujem si ťa ako dobre naladený nástroj… znieš mi ako priečna flauta, ako mäkký, krémový, nechcem povedať sladký, to je klišé, ale nenapadá mi nič lepšie, ale aj tak nepoviem, nie je to dobré, radšej jemný, to je lepšie, jemný, zamatový! zvuk. Nikdy sa neopočúva, niekedy ho počujem len tak, v podvedomí, určite to poznáš, nejaký zvuk ťa sprevádza dňami, znie ti v hlave a ty si na neho zvykáš, pomaly, ani nevieš, ale nakoniec si naň zvykneš a potom raz, možno, dokonca pravdepodobne jedného dňa, keď zmizne, budeš nesvoja, nebudeš počuť svoj zvuk, niečo bude chýbať, a ty možno ani nebudeš vedieť, že to je ten zvuk, len ti bude niečo chýbať. Ale nemusí, nemuselo by.

Hahahaha, ozýval sa burácavý smiech, keď som sa ráno postavil pred zrkadlo, hahahaha! ozýval sa ten obrovský, úžasný smiech a ja som ani nevedel prečo, ale ono to netreba chápať, ty presne vieš, o čom hovorím, keby si tu stála tak najprv krútiš hlavou a potom, aj keby si chcela, ale ty by si sa tomu nechcela brániť, potom by si aj ty vybuchla, vybuchla by si do smiechu a obaja by sme sa nekontrolovateľne, úprimne, autenticky smiali, až by nám slzy stekali po lícach a vôbec by nám nevadilo, že nemáme dôvod, načo dôvod, načo je vlastne dobrý dôvod, keď ho netreba, stačí smiech a úsmev a nefalšovaná radosť zo života a vôbec.

Držím v ruke tie fotky, vieš ktoré, tie čo sme na nich spolu, alebo to nie si ty? Tak veľa sa za pár rokov zmení, nie že by som to nečakal, čakám to, nie som prekvapený, len zaujatý, fascinovaný tým, ako rýchlo sa veci menia. Stratil som sa niekde na časovej osi a neviem, ktorým sa mám vybrať smerom. Púšťam gramofón a počujem len pukanie, platňa len syčí, teda nie platňa, ale prach na nej syčí a praská, so zavretými očami vzdialene pripomína ten včerajší dážď, šumí a puká, ešte nezačala alebo už skončila, neviem, len nie je, ako hocičo iné čo nie je, a ty len nevieš, či ešte začne alebo už skončilo, ale je to asi jedno, je to jedno? Chcela by si, aby bolo?

Vieš, že nie si ako ostatné, ktoré väčšinou stretávam? Jasné, že vieš, ženy vedia veci aj keď im ich nepoviem, preto ti veľa nehovorím, lebo netreba, ľudia si pričasto myslia, že čím dlhšie veci vysvetľujú, tým sú jasnejšie, ale to nie je pravda, práve naopak, au contraire. Tak ti teda nehovorím, nepoviem ti, že si iná, že ty žiješ, zatiaľ čo mnohé sa len prizerajú na to, čo sa im stane. Nečinne ležia. Ako úhor. Ale nie ako tá ryba (náboj už dávno stratili), ale ako tá pôda, ktorá len leží a čaká, kým ju niekto poobrába, aby po nej mohol zase pošliapať.

Zvykám si teda nehovoriť, zvykám si častejšie mlčať a radšej lepšie počúvať, ale možno to je práve chyba, pretože ja počúvam veľmi dobre, veľmi dobre rozumiem tomu, čo mi ľudia hovoria, strácam sa len v tom, čo mi nepovedia. Ale niekedy je to možno tak dobre, chápeš, potom by nebol priestor interpretovať, nedalo by sa hádať, rozmýšľať, spracúvať, nedalo by sa hľadať zmysel, zmysel čoho.

Niekedy ho skúšam hľadať, ale nie nájsť, chápeš, nečakám, že ho nájdem, nepotrebujem, ale je dobré ho hľadať, len tak zo špásu, bez ohľadu na výsledok, bez toho aby som potreboval na niečo ukázať a povedať To je zmysel života! Vieš, mňa nezaujíma zmysel života, zaujíma ma zmysel čoho, lebo zmysel možno vôbec nie je v žití, žiť vie každý, zmysel je úplne v niečom inom… A vôbec, hľadať čo je oveľa lepšie ako hľadať niečo.

Stojím na balkóne a búrka ešte stále neodišla. Dážď je pokojný, nie veľmi hustý, vieš, taký, že v ňom ani nezmokneš, ani ja som nezmokol, len som ním pomaly prešiel, rovno cezeň, celý som ho prežil, skrížil som ho s vlastnou podstatou a vtedy som ho prestal vnímať, bolo to príjemné, uvoľňujúce, bolo to oslobodenie.

V tom daždi mi napadlo aká je toto zaujímavá, nechcem povedať životná etapa, to evokuje dlhé trvanie, ale toto, čo myslím ja, môže trvať aj krátko, dva týždne alebo tri mesiace, rok, to je jedno, povedzme, že to je obdobie, áno, to je lepšie slovo, je to pre mňa veľmi zaujímavé životné obdobie. Vždy som rád, keď nejaké príde, niekedy sú medzi nimi totiž akési hluché pauzy, kedy sa všetko zlieva dohromady a človeka pohltí všednosť, činnosti, prepadne sa do vlastnej hlavy ako slabá škrupina na vajci, čo nemusí byť zlé, práve naopak, au contraire, ale toto je určite ešte lepšie, nejaké konkrétnejšie, jasne definované obdobie. Každé obdobie má svoje vlastnosti, svoje počasie, svoje činnosti, svoje zvuky, farby, myšlienky, svoje miesta a svojich ľudí.

A ja teraz stojím v daždi na balkóne a usmievam sa nad tým, aké príjemné je toto, aké príjemné sú jeho činnosti, zvuky, myšlienky, miesta a hlavne ľudia. Keby si stála vedľa mňa, povedal by som ti Počúvaj! a ty by si stíchla, zdvihla hlavu a po chvíli mlčania povedala…teraz už viem presne, čo by si povedala, nepovedala by si vôbec nič a jemne by si sa usmiala. A stáli by sme tu a bez slov pozerali do dažďa na blesky a bolo by to super a bolo by jedno prečo a ako dlho a hlboké nádychy vlhkého vzduchu a zvuk priečnej flauty a vôbec.