10 min read

Odraz v okuliaroch

– Čo robíš?
– Lepím sa. – Povedala by si, keby si tu bola. Ale nie si tu. Si len odraz v mojich lesklých okuliaroch.

 Oproti mne sedí nikto, je tu len prázdne sedadlo, ktoré ma sprevádza poloprázdnymi vagónmi kamkoľvek idem. Je to môj spoľahlivý kamarát na cestách. Nič nehovorí, nijako ma neruší, znesie akékoľvek dlhé pohľady. Ale aj tak je mŕtvy, mŕtvy, skapal, vlastne nie – vôbec nikdy nežil, o to viac ma to desí, mám kamaráta, ktorý je mŕtvy a nikdy nič nepovie. Čaká na pomoc, čaká, kým mu niekto príde pomôcť v jeho umieraní, ale ja len sedím a s kamennou tvárou pozerám na to, ako pomaly, pomaličky kape. A nemám žiadne výčitky svedomia, lebo viem, že v ďalšom vlaku ho stretnem znovu.

Mám pocit, že sa len bezcieľne presúvam z miesta na miesto, aby som mal pocit, že niečo robím. Ale ja nič nerobím, len sedím, sedím a pozerám na prázdne sedadlo oproti mne, slnko mi reže cez uličku do chrbta a monotónny hukot koľají sa mi rozlieha hlavou, telom, svetom. Napĺňa úplne všetko okolo mňa, chveje sa mi z neho celé univerzum, niekedy ho počujem aj v spánku a zazdá sa mi, že sa vtedy usmejem.

Chcel by som sa usmiať, tak ako sa ty vieš usmiať zo sedadla oproti, ako vieš oprieť hlavu dozadu a s mierne pootvorenými perami pozerať, akoby si nemala nikdy žmurknúť. Vietor sa ti hrá s vlasmi a ty pomaly pohybuješ viečkami – nie je to spánok, nie, ale nie je to ani bdenie, si presne tam, kde chceš byť, nemusíš sa ani pohnúť, usmievaš sa na mňa, natiahneš za mnou ruku.

Ja sa napijem z ešte stále trochu chladivej plechovky radlera, ktorý normálne nepijem, neviem prečo som si ho vlastne teraz kúpil, ako keby som to ani nebol ja – hamburger rovno pred stanicou a radler do vlaku, ako keby som chcel zo seba odísť, správať sa ako niekto iný, tajne, anonymne, aby som v sebe náhodou nespoznal sám seba. S poklesom plechovky späť na chabú doštičku pod oknom zmizneš.

Je teplo. – Lepím sa. – povedala by si, keby si tu bola. Ale nie si tu. Mám tu len sám seba, svoje okuliare, v ktorých odraze sa radšej nevidím, prázdnejúcu plechovicu citropiva a kilometrovníky, ktoré mi udierajú do očí bezútešne, vytrvalo, sústavne, až sa mi všetky tie biele kamene zlejú do jednej nekonečnej línie, natiahnem sa na celý vesmír a…aha! stále som, existujem, nepraskol som, neroztrhol som sa, prekonávam vzdialenosti bez pohybu. Diaľky sa blížia, zrazu sú úplne blízko, blízučko, až sa zľaknem, že do nich vrazím.

Strhnem sa, slnko ešte stále svieti a v kupé je stále teplejšie. Na nohách mám stopy po tvojich, ktoré si si na mňa po ceste vyložila. Sedadlo oproti mne čaká, plechovka klepe na pokyn podvozkov a okuliare sa na mňa stále pozerajú rovnako nemilosrdným odrazom sveta, ktorý vidím z druhej strany. Bola si tu, len o tom nevieš.

Včera sa mi sníval zvláštny sen. Šiel som po dlhom chodníku zo sklenených tabúľ. Niektoré tabule boli odchýlené, posunuté, uvoľnené a mňa prepadala chorobná nervozita a strach z pádu, myslel som na otvorené zlomeniny, chrúmanie kostí a mľaskanie šliach, ale nemohol som spomaliť, cítil som za sebou nejaký zvláštny tlak, silu, niečo, čo ma tlačilo vpred, psychické, nie fyzické, nejaká myšlienka, áno, myšlienka to bola, čo ma tlačilo stále dopredu, ruky sa mi triasli, prsty sa mi klepali a ja som si niečo mrmlal popod nos, až mi prišlo trápne, tak som zmĺkol, no potom sa mi začalo ťažko dýchať, pocítil som úzkosť, vyrazil som zo seba ťažký, rýchly, hlboký výdych až to zahučalo, a vtedy som sa možno zobudil.

Mám pocit, že mi niekto nasilu zalepil, zatvoril ústa. Môžem ich otvoriť, ale idú ťažko, kladú odpor akoby neboli moje, pery mám stŕpnuté, suché, radler nepomáha, vysychajú, pery aj hrdlo mi vysychajú nepoužívaním. Nemám čo povedať a nemám komu, nemám prečo hovoriť, nemám dôvod ani príležitosť, a tak mi ústa pomaly oťažievajú, degenerujú, atrofujú. Strácam už dávno zbytočnú schopnosť rozprávať. S vypätým úsilím vyjachcem hrdelne priškripnuté Ďakujem, keď mi sprievodca skontroluje lístok a už cítim, áno, doslova cítim, ako sa mi hlasivky pohodlne usalašujú čoraz hlbšie v hrdle s vidinou opätovného niekoľkohodinového mlčania, ktoré sa mi už dávno zlialo v trvalé, večné, permanentné ticho, ktorým obklopujem celé svoje okolie.

Snažím sa to vákuum niečím vyplniť, niečím ho zaliať, alebo aspoň čiastočne nahradiť, zmierniť ten podtlak, ktorý mi vytvára v hlave. Predstavujem si tvoj hlas, tá predstava je ale len matná, nepamätám si ho už poriadne? Nepočujem ani konkrétne slová, o tie vôbec nejde, ide len o ten zvuk, o jediný záchvev hlasiviek, áno, už sa mi vybavuje, postupne to prepuká, to nejasné všadeprítomné ševelenie, ktoré nastane vždy, keď hovoríš, pomaly sa to začína a zrazu ani neviem a cítim sa ako niekto iný.

Tvoj hlas nepočujem, ja ho cítim, áno, to je ten správny výraz, cítim ho kdesi v hĺbke hlavy, v končekoch prstov, v zimomriavkach vzadu na krku. Predstavujem si ho ako kombináciu chutí a vôní…niečo nenásilné, vanilkové, krémové, jemné, nevtieravé, čo je ledva cítiť kdesi pri koreni nosa, iba taký náznak, a chuť jemne sladká, ale nie prvoplánová, je tam akási prímes, ktorú neviem na prvýkrát poriadne identifikovať, je to….svieže, áno, osviežujúce, ale neviem to pomenovať, nikdy neviem pomenovať chute a ty chutíš úplne inak ako všetko ostatné, ale nepotrebujeme to pomenovať, stačí o tom mlčať, nebudem tomu dávať meno, je to úplne jedno, je to tvoja chuť a to mi úplne stačí.

Je mi teplo a chcel by som zmoknúť, cítiť tie kvapky ako mi stekajú po tvári, vodu jemne roztrúsenú na mihalniciach, vodu ako mi steká za golier, vieš, za golier, košeľa oťažie ale nelepí sa, nelepí, ale ty sa lepíš, teda lepila by si sa, povedala by si, že sa lepíš, keby si tu bola.

Pozerám za okno a bezcieľne sa rútim krajinou, možno tak raz dorazím na nejaké miesto, neviem aké, neviem si ho ešte predstaviť, ale keď ho uvidím, tak ho určite spoznám, bude to miesto, kde sa koľaje stretnú, kde vystúpim a budem sa nahlúplo usmievať, všetci budú pozerať, vieš, ako na blázna, ale mne to bude jedno, bude mi to úplne jedno, tak ako mi je jedno toto slovo, táto veta, tento celý text, táto destinácia, toto kupé.

Dilatačné spoje mi rozbubnúvajú večer do príjemne driemavého rytmu. Cítim náznak transcendencie, vystúpenia zo seba, pozerám sa na seba z tvojho miesta, vidím sa uvoľnene pozerať z okna, vietor mi fúka do vlasov a slnko osvetľuje pravú polovicu tváre, ale nevadí mi to, ostré slnko mi dáva pocit, že žijem, že som to ešte stále ja, že sedím v správnom vlaku, nech je to už ktorýkoľvek, že mám dôvod prihlúplo sa usmiať a naďalej pozerať z toho okna von, bezcieľne, alebo možno len akoby bezcieľne, ale s pomalým, uvoľneným, jemným, pokojným, áno, pokojným a ľahučkým dychom.

Všetko ide v starých koľajach, život alebo skôr veci, áno volajme to radšej veci, veci idú v starých koľajach tak isto ako celý tento vagón a svet sa okolo mňa pohybuje rozmazane, tlmene, nesmelo, neisto, akoby vzdialene, dištančne ho vnímam. Nestráca sa, to nie, len je v úzadí, neruší ma, neruší nás, je len nenápadne prítomný, dodržuje diskrétny odstup, vnímam ho len čiastočne, ako všetko za oknom, rozmazané pohybom, ako monotónne šumenie podvozkov, ako tetu, čo sa správa, akoby prvýkrát cestovala vlakom, ako uja, čo spí a smrdí po cigaretách. Všetko sa to zleje čiastočne dohromady a vzdiali sa mi to a otvorí to obrovský priestor, v ktorom sa niekedy bojím pohybovať.

Sem-tam sa mi zdá, že sa z tohto priestoru niečo stratilo, alebo že ho nenaplnilo niečo, čo malo, že mi cez prsty prešlo čosi, o čom som nemal ani zdanie a ani ho mať nebudem a to v tom priestore teraz chýba, že je tam podozrivo veľa ničoho. Áno, to je to správne slovo. Nezostalo nič. Nič, len bezútešne dvojsečná sentimentalita. Nevyužité príležitosti. Skepsa. Naivita. Strach z rozhodnutí. Zbabelosť. Voda na tvári. Prázdne nočné ulice. Dlhé, pokojné kroky. Vlažný vzduch letných nocí a šumenie vodných hladín. Ticho. Ale potom si začnem menovať, čo v ňom všetko je, a ono to až podozrivo dobre do seba zapadá, a tak potom neviem, čo si mám o tom myslieť, asi to tak má byť, vieš, ako sa hovorí, že veci sa postupne vyriešia samy, že treba počkať, aj ja to niekedy hovorím, no tak to je asi ono, asi to tak má byť. Aj keď nemám žiadny príbeh, ktorým by som mohol ohúriť, žiadny talent, ktorým by som očaril, mám len sám seba…len sám seba a ten odraz v okuliaroch.

Je už dávno tma a rachot výhybiek prezrádza, že o chvíľu sa zase vrátim do reality, ktorá mi posledné hodiny dávala chvíľu vydýchnuť. To vzdialené ma znova zhltne, znova sa to ku mne priblíži, ha, keby len ku mne, aj priamo do mňa, ale ja sa nebojím, že by ma to pohltilo, veď vieš, poznáš ma, ja sa nenechám pohltiť, ja sa usmejem, aha, aj teraz sa už prihlúplo usmievam, vidíš? Zľahka spomaľujeme, všetko je postupné, nesilené, prirodzené, áno, prirodzené, je to tak, ako má a to je dôvod na úsmev.

A aj keď tu nie si, aj tak sa ťa spýtam:
– Čo robíš?
– Lepím sa.

Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!