Všetko sa začína koncom. Ten koniec je v slovách a tie slová v hlavách začínajúcich. Povieš: Ja som vedela, že to takto skončí. A ja si pomyslím: to som si mohol myslieť! A máme pravdu obaja: koniec bol jasný už začiatkom.
Tak napríklad život: narodením vzniká smrť. Skôr či neskôr to celé skončí, je tak? Človek potom ani nevie, či je lepšie žiť dlhšie alebo kratšie.
Niektorí žijú ozaj vytrvalo. Sused Ferienčík prekonal snáď už sto smrteľných chorôb od pohlavných (pokročilý vek mu akosi neubral chuti do koitu, za pozoruhodné považujem však skôr to, že tento starec si v porovnaní s mojím absentujúcim pohlavným životom v podozrivo mladom veku vrzne, kedy sa mu zachce, ale nie o tom som chcel) až po psychické, no stále čiperne chodí ráno o šiestej po cigarety, pohmkávajúc si internacionálu. A ako sa hovorí – tam, kde on končí, ja začínam.
Stále s niečím začínam, aj keď je jasné, že to nakoniec skončí koncom. Snažím sa ale šetriť, rovnako ako svoj nový biely oblek. V rakve chcem vyzerať vkusne, nevtieravo, taký sympaťák. Veď už som sa tam začal pomaly prepracúvať (žitím), tak to chcem robiť poriadne a svedomito. Keď už som s tým začal, chápeš.
Všetci stále s niečím začínajú, ani nevedia prečo. Ani ja to neviem, a predsa začínam, aj keď už v momente začatia je vec neaktuálna. Čokoľvek, čo začne, je už neaktuálne svojím koncom. Deaktualizované, je tak? Napríklad: ja mám 21, ty máš 23, je to iné, neviem si to predstaviť, určite to bude úplne iné. Zbytočnosť nad takým rozmýšľať: ešte v ten deň mám 23 a vôbec nič sa nezmení. A ty už neexistuješ a mne je to jedno a Ferienčík zapaľuje prvú rannú cigaretu. A tak ďalej, chápeš. Deaktualizované.
Je tu a teraz a ty povieš: ja vlastne neviem, čo povieš. A ja si niečo pomyslím – a zas budeme mať obaja pravdu a zas to bude úplne jedno.
Hnednem na slnku a ty sa pomaličky vytrácaš po akejsi mlčanlivostnej línii. Za chvíľu ťa nebude. Poviem: Nikdy si nebola. A nebude mi mať ani kto odpovedať. Kto mlčí, ten svedčí, je tak?
Sedím na hranici reality a halucinácie, počujem pomalý jazz, saxofonista umiera, alebo to tak aspoň znie, predstavujem si, ako sa ponáram do koberca. Okolo sa pasú kozy – Capo a Belko, ktorým už rašia rožky, Róza, Betka a drzý Mišo, no a potom ich mamy – Líza a Hnedka. Ja ležím (pred chvíľou som ešte sedel?!) v lehátku a spím. Vlastne nespím, podchvíľou zapisujem tieto myšlienky. Ale trochu aj spím, keby som nespal, nemám čo zapisovať. A keby som nezapisoval, nie je o čom spať.
Teraz sedím pod košatým dubom na lavičke a pozorujem západ slnka. Stromy šumia. A ja len tak sedím a nič som nezačal. S ničím som nezačal, len sedím.
Všetko sa začína koncom. Musel som niečo skončiť, aby som niečo iné nezačal, a teda som nezačal tým, že som začal koncom. Chápeš? Počúvaš ma ešte? Z kríkov vyleteli vtáky a mňa uspávajú svrčky.
Beriem do ruky Selanky a líham si pod ten dub. Cítim sa ako Hollý, keď ich písal. Akurát jazyk mám prostejší, jednoduchší, reč primitívnejšiu. A vôbec, píšem len to, čo ma napadne. Pero ide len tak samo po papieri a mne je jedno, či to niekto niekedy bude čítať. Hlavne, že ležím v tráve pod dubom a nič som nezačal. To je pocit.
Zaujímalo by ma, kde si. Napísal by som ti, ale neviem čo a neviem ako. Neviem ani, či ešte existuješ. Povedala by si: Nezaslúžiš si ma. A ja neviem, neviem. Zotmelo sa, ležím v tráve, neviem. A vôbec…začínať s niečím novým?
Volali mi z domu (kto mi volal?), sused Ferienčík sa obesil na opasku, našli ho až po týždni, vraj smrdel. Prackou na háku od lustra, veľmi jednoduché. Tak sa teda začal už aj jeho koniec. Bohvie, čo ho k tomu viedlo. Netrápi to isté aj mňa? Nie, neboj sa, nie, ja sa nejdem vešať, som zbabelý a život mám rád. Nechápem ho, ale mám ho rád. Niektoré veci máme radi práve preto, že ich nechápeme, je tak?
Ešte stále sedím pod dubom a ty sa predo mnou vynáraš vo všetkých tých podobách a detailoch. Možno ti teraz niekto hladí tvár, áno, niekto, to je jedno kto, a ty nehovoríš, nič nehovoríš, nepovieš nič. Nie je ti príjemne, jeho prsty ti chodia pod vlasmi a ty nechceš, chceš niečo, chceš iné, iné niečo, ale nevieš, iba tušíš, nemáš s čím porovnať, čakáš. Nepovieš nič.
Všetko sa začína koncom. Tak napríklad zajtrajšok: teda čoskoro už dnešok, ale nateraz zajtrajšok sa začína koncom dneška. Jeden deň sa prechýli do druhého, je tak? Potichu, ani nevieš.
Slnko zapadlo, čaj v šálke vychladol. Je čas ísť dnu a začať, niečo začať koncom, nechápať, nevedieť, nečakať, netušiť, len začať. A ty prídeš, určite prídeš. Povieš: Mal si pravdu. A ja si pomyslím: Ty tiež. A máme pravdu obaja: niečo sa začína.
Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!