9 min read

Očami študenta učiteľstva

Určite ste zaregistrovali množstvo nahnevaných blogov učiteľov bubnujúcich na poplach kvôli alarmujúcej situácii v školstve. Ja nepôjdem na tejto vlne. Nebudem vás presviedčať, že učenie je najťažšie povolanie na planéte, ani nič podobné. Ponúknem vám pohľad mňa, človeka, ktorý už piaty rok študuje učiteľstvo a má z toho zmiešané pocity.

Možno sa už teraz chytáte za hlavu so slovami „prečo ten idiot šiel študovať toto?“ a „to je tak neschopný, že nedokáže ísť na nič lepšie?“. Ak nie, tak ste, verte alebo nie, menšina. Nejdem tu ale nadávať na väčšinu, ani nič podobné. Len uvediem na pravú mieru, že štúdium učiteľstva som si vybral jednak preto, že učím rád, a jednak preto, že milujem literatúru a jazyky. Skombinujte to a máte študenta učiteľstva slovenského a anglického jazyka a literatúry. Ani z donútenia, ani z neschopnosti – jednoducho kvôli tomu, že ho to baví. (Pozn.: Neviem, aká je situácia na pedagogickej fakulte, takže reč bude o filozofickej fakulte UK)

Takto nastavený som sa vybral študovať učiteľstvo – a nie, nie som človek, ktorý by mal ilúzie. Nečakal som, že ma škola naučí učiť. Nečakal som kopec ďalších vecí a v zásade boli moje očakávania takmer totožné s realitou. Nenastal teda žiadny pocit znechutenia alebo nepríjemného prekvapenia. Plus pre mňa, mínus pre sklamaných spolužiakov, alebo skôr spolužiačky (hovoríme o pomere asi 30:1). Ale hlavne – a to je najsmutnejšie – pre moje, pre vaše deti.

Z fakulty mám zmiešané pocity. Niekedy sa tam medzi tými všetkými mladými babami cítim ako na obrázku, niekedy ma prepadá úzkosť z toho, čo ďalej. Po štyroch rokoch štúdia je situácia na fakulte taká, že skutočne učiť sa chystá asi 20{52da1d4d731e8718dc0b0c42adf89ac6c8108ddb8fc56a336422b535a3aefe64} (aj to som možno prehnal) budúcich absolventiek. (Chlapov zanedbávam) Aby ste mali obraz o tom, koľko je to asi ľudí, tak nás je v krúžku do 10, ostatné krúžky nášho ročníka sa pohybujú približne v počtoch 3-7. To by sa ešte dalo. Keď však zabrúsime o pár ročníkov nižšie, obleje nás – alebo aspoň mňa, keď som sa to dozvedel – studený pot. Počty študentov učiteľstva angličtiny (zdôrazňujem, že angličtiny, jazyka na školách povinného a dnes nevyhnutného) sa o nejaké tie tri ročníky nižšie pohybuje v počtoch okolo 2 (slovom dvaja).

Postupne sa rušia kombinácie a študijné programy, lebo nie je koho učiť. Nikto učiť nechce a nepôjde. Aby som nadviazal na egocentrický úvod článku, vrátim sa k sebe. Kamaráti sa ma bežne pýtajú, či pôjdem učiť. A ja vždy odpoviem to isté učil by som veľmi rád, ale nemôžem si to dovoliť. Učiť decká na strednej škole angličtinu je podľa mňa krásna robota. Alebo dospelých, to je jedno. Možno vám to príde smiešne alebo banálne. Možno sa znova zamyslíte nad tým, či na viac nemám. Nie, nemám na viac ako na to venovať sa vašim deťom každý deň a učiť ich veci, ktoré budú v živote nevyhnutne potrebovať.

Robiť to však pravdepodobne nepôjdem. Prečo? Odpoveď je prostá. Koľko si myslíte, že mi na slušnej strednej škole dajú ako absolventovi? Naozaj, pred tým, ako si to prečítate, tipnite si. Máte? Väčšina ľudí háda asi raz toľko. Dajú mi okolo 400-450 EUR v hrubom. Pokojne sa zasmejte, alebo rozplačte – podľa toho, či to považujete za vtipné alebo nie. Ja rozhodne nie.

Ja dúfam, že svoju záľubu a talent v textoch uplatním na mieste editora, copywritera, redaktora, novinára alebo podobnej kancelárskej krysy. A popri tom možno budem môcť aj trochu učiť. Na doktorát sa zvysoka vykašlem, lebo nemá žiaden význam, aby som ho robil. (Doktorát z lingvistiky? Čo s ním? Snažiť sa nahradiť staré štruktúry na katedre, aby som dostal namiesto 450 celých 600? Okolo 600 sa pohybujú platy vedúcich katedier, to len aby ste boli v obraze.)

Keďže som celkom šikovný človek, nebojím sa, že sa neuplatním. Zatiaľ čo sa však moje spolužiačky (všetky sa budú hrabať na doktoráty, lebo sa boja ísť do praxe) budú triasť strachom, čo s nimi bude (a z množstva z nich budú naozaj nekompetentné, nevzdelané a neschopné učiteľky – produkt celého tohto systému) a ja si budem hľadať prácu, ktorá bude kompenzovaná peniazmi alebo reputáciou (učiteľ nemá ani jedno), vaše, naše deti budú učiť nekompetentní.

Budú ich učiť zlozvyky, lebo sami jazyk nevedia (true story). Budú ich týrať, aby ukojili svoje egá (tiež). Nebudú mať o ne záujem (detto). Vypestujú u nich odpor k vzdelaniu (aj to). A tak ďalej.

Sme však v bludnom kruhu. Platy sú smiešne. Učebnice nepoužiteľné. Štátny vzdelávací program robia IDIOTI, ktorí o učení nevedia nič a sťažujú tak prácu aj tomu málu šikovných učiteľov, ktorí napriek tomuto všetkému ešte učia. Potom samozrejme ide učiť len niekto, kto nič iné nevie a kto o tú prácu nemá najmenší záujem. Preto toľko blbcov a preto taký sociálny status učiteľov, ktorý sa ani nemá šancu zmeniť, pokiaľ bude situácia takáto. A ja sa ani nedivím, že je taký. Veď väčšina učiteľov skutočne nevie, čo robí. Tých by som ani ja nezaplatil. No a ak tie miesta nezaplatím, lepší tam robiť nepôjdu. A to sme zas na začiatku.

No a mňa proste serie, že som hádzaný do vreca s debilmi, ktorí nič iné nevedia a preto učia. Dehonestuje to to, čo robím, a čo robím dobre a rád. Dehonestuje to moje povolanie, dehonestuje to mňa. A tento pocit mám samozrejme len preto, lebo sa asi od väčšiny učiteľov odlišujem. Odlišujem sa tým, že to robiť chcem, baví ma to a som v tom dobrý. No a to ma predurčuje na to, aby som sa ním nestal a šiel namiesto toho robiť niečo iné.

Do pléna položím len jednu jednoduchú otázku: kto, keď nie ľudia ako ja bude učiť deti?

Čo sa stane, keď z fakúlt utečú aj tí poslední zmätení ľudkovia pár ročníkov za mnou? Ja si to síce viem, ale nechcem predstaviť. Učenie nie je chirurgia – nejde o bezprostredné ohrozenie života. Preto sa tomuto problému neprikladá taká dôležitosť. Je to však bublina, ktorá už dávno praskla. Je len otázkou času, kedy to prasknutie ucítime. Teda ani nie my, ale naše sprosté, arogantné, nevychované a neschopné deti. Nič iné z toho totiž nevzíde.

Takže asi taká je situácia z pohľadu študenta, ktorý by mal ísť učiť. Aby ste ma nechápali zle, štúdium jazykov a literatúry zbožňujem. Škola mi veľmi veľa dala, je plná veľmi inšpiratívnych ľudí a vďaka nej som sa zamiloval do literatúry. Som jej za to vďačný, a ak by som si mal znovu vybrať, čo pôjdem študovať, vybral by som si ju znovu. Ísť učiť je však, hoci by som to robil rád, pre mňa neprijateľné. A to hovorím ja, človek, ktorý to z celého srdca miluje.

Nie som idealista a nemyslím si, že týmto textom niečo môžem zmeniť. Chcem ale, aby ste o tomto vedeli, keď sa ma nabudúce budete pýtať, prečo som si vybral takú slepú uličku.

PS: Týmto chcem vyjadriť obrovskú vďaku všetkým učiteľom, ktorí sa pričinili o to, čo zo mňa dnes je. Bez nich by som bol kus nevzdelaného lajna. Len oni, ich trpezlivosť, odhodlanosť a láska k deťom a študentom môžu za to, že ním nie som. Skladám pred nimi klobúk.

Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!