Domov bude vždy len jeden. A je úplne jedno, čo si pod tým predstavíte, vždy bude nenahraditeľný. Táto básnička je o ňom…
DOMOV
Ktosi raz povedal, že domov sú ruky.
Dnes sa už iba nahlas smejeme.
No kdesi pod tým všetkým smiechom
zostali, aj keď časom zmenené
tie isté ticho šumiace lúky.
Už na nich nepočuť dievčenský smiech,
už nešteklia stehná steblá zelené,
nevídať stohy s končiacim letom.
Trávu dnes vysokú nemá kto kosiť
a mäkký mach, kde sme ležali kedysi
vo vánku a tieni košatých stromov
sa pomaly na tvrdú hlinu mení.
Aj keď si však pamätáš už len obrysy,
čo si si schovala kdesi pod časom
a zdievčat sa dávno stali ženy,
keď sa sem vrátime, stíchneš úžasom.
Pokojne plač, je to tvoj domov.
Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!