Niekedy to, čo po dvoch ľuďoch zostalo, o nich vypovedá viac, ako by vám povedali sami…
DVAJA
Je ticho. Len kdesi na parapetnej
doske si vietor hvízda
a vkladá tiché tóny tam, kde
kedysi bola nás plná izba.
Na nočnom stolíku vyschli krémy
a aj tvoj obľúbený rúž,
čo tak často mi nechával stopy na krku,
červenou kričal: Som tvoj muž!
Už dávno sa tu do seba nevlievame
ako sa vlieva káva do mlieka
a to, čo tu z nás pod prachom zostalo,
to zožerie ticho tak
ako čas zožerie človeka.
Možno len zodratý golier
na mojej starej košeli
ti napovie kam sme sa obaja
napokon spolu podeli.
Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!