V každodennej rutine si málokedy uvedomujeme, že život nie je samozrejmosťou. Všetko sa však môže až prekvapivo ľahko skončiť, a môže tomu byť na vine priam smiešna banalita…
Obyčajné ráno
Bolo to obyčajné ráno. Otvoril som oči a na strope som uvidel jasné pásy slnečného svetla prerážajúceho žalúzie. Celý som sa dôkladne ponaťahoval a odokryl. Bolo príjemné slnečné ráno a vietor sa pohrával s listami kvetín na parapete. Odpil som si vody z pohára na nočnom stolíku a zapol mobil, aby som sa pozrel, či mi niekto v noci nepísal alebo nevolal. Vždy som si ho pred spaním vypínal. Zväčša sa cez noc nič dôležitého nedialo a telefonát alebo správa mohli počkať do rána. Túto noc tomu nebolo inak.
Deň pred tým sme mali s priateľkou dosť zapálenú debatu. Možno preto ma to skôr sklamalo ako potešilo. Zvykla mi napísať, keď vychladla. Možno ešte napíše. Snažil som sa nepripisovať tomu väčšiu pozornosť, ako by sa patrilo. Načiahol som sa nad stolík a odložil mobil na svoje miesto.
Sedel som na kraji postele a jediné, čo som počul, bol šelest listov v jarnom vánku a sekundová ručička jemne sa ozývajúca vlhkým vzduchom. Zívol som, pretrel si oči a postavil som sa na nohy. Mal som kopec roboty, ale odmietal som sa tým nechať vystresovať. Najprv raňajky, až potom budem riešiť, čo ďalej. Nemusel som si ani nič viac obliecť – v mojich obľúbených kockovaných trenkách a bielom tričku mi bolo tak akurát.
Odchlipnutie trošky vody mi nestačilo, a tak som sa pobral do kuchyne. Pri chladničke som si zobral jednu slivku, sklenený džbán z kuchynskej linky som strčil pod vodovod a začal ho plniť vodou. Keď bol plný, akurát som prehltol posledné zvyšky slivky a kôstku vypľul do koša pod linkou. Vodu som si nalial do pohára a hneď som ho celý vypil. Nalial som si ďalší. Čistá, studená voda mi súvislým prúdom stekala hrdlom a ja som sa nemohol nabažiť jej sviežosti. Prázdny pohár som s výdychom položil na stôl a vybral sa do kúpeľne umyť si tvár.
Po ceste som však lakťom narazil do poloprázdneho džbánu, ktorý som nechal stáť príliš blízko k okraju linky. Keďže som kráčal dosť svižne, šmykol som sa, a snažiac sa zachrániť džbán tak, aby som zostal stáť, som nakoniec stratil rovnováhu. Na moju smolu džbán dopadol na zem skôr ako ja a rozbil sa na kusy. Onedlho som už ležal na podlahe s rukami vystretými pred sebou a s ostrou, hlbokou bolesťou v bruchu.
Po pár sekundách som nazbieral dostatok odvahy na to, aby som sa zdvihol, kľakol si a pozrel sa pod seba. Niektoré z črepov na podlahe boli krvavé a moje biele tričko samozrejme tiež. O malú chvíľku bolesť mierne ustúpila a tak som sa postavil. Cítil som sa zoslabnutý a tak som si pomáhal opieraním sa o kuchynskú linku. Šiel som do kúpeľne, aby som sa umyl. Až keď som sa postavil pred zrkadlo, tak som si uvedomil, čo s mojim telom napáchalo to rozbité sklo.
Dotkol som sa rany. Krv v malých dávkach pomaly vytryskávala odkiaľsi z útrob mojej brušnej dutiny a celou chrbticou mi prešiel neuveriteľne silný náraz bolesti. Po umývadle stekalo stále viac a viac krvi. Moja vlastná krv! Nikdy predtým som jej nevidel také množstvo mimo svojho tela.
Bolo mi jasné, že veci sa zvrtli nesprávnym smerom a že to nebolo žiadne ľahké zranenie. Nehodlal som viac čakať, musel som si čím skôr zavolať záchranku. Chcel som sa otočiť, ale po ďalšom výstrele ostrej bolesti, tentokrát siahajúcom až kamsi po kolená, som si to rozmyslel. Takmer ma to oslepilo, podlomili sa mi kolená a skoro som opäť padol na zem. Pevne som sa držal okraja vane. Krv mi stekala po rukách, a nie len po nich – bolo jej kopec všade naokolo. Cítil som sa ako čerstvo otvorená konzerva paradajok.
Dýchanie bolo každou minútou ťažšie. V každom pohybe som cítil sklo v žalúdku a nedokázal som nazbierať dosť síl a rovnováhy, aby som sa postavil. Pomaly som si začínal uvedomovať, že som sa porezal veľmi, naozaj veľmi škaredo. Amatérsky pokus vytiahnuť sklo z rany som veľmi rýchlo po jeho začatí zavrhol. Jediným výsledkom bolo ešte viac krvi, bolesti a strachu. Bol som doslova a do písmena otvorený.
V byte som nemal pevnú linku, a tak mojou jedinou šancou bolo dostať sa k mobilu na nočnom stolíku. Z ničoho nič som dostal nápad – mohol by som kričať o pomoc! Hneď som však zistil, že to neprichádza do úvahy – môj hlas sa utopil v nejasnom tichom stone a do úst sa mi nahrnula krv.
Bolo mi zle a bol som slabý. Ten mobil bola moja jediná šanca, to mi bolo jasné. Pozbieral som všetku silu, čo mi zostala a pokúsil sa odplaziť smerom k dverám. Stonal a kvílil som asi každý centimeter a ozvena tých zvukov v kúpeľni mi naháňala strach. Krv zatiaľ napúšťala moje raz biele tričko ako červené farbivo.
Keď som ledva dýchajúc a ledva pri vedomí dosiahol prah dverí, hlavou mi prebleskla rýchla myšlienka. Čo ak tu umriem? Čo ak mi jednoducho dôjde šťava? Snažil som sa sústrediť všetku energiu na plazenie sa ďalej. Myšlienky mi však nedali pokoj. Myšlienky o práci, priateľoch, o frajerke. Nemôžem to predsa nechať takto skončiť! Ach, aké trápne, umrieť so džbánom v bruchu.
Začal som rozmýšľať nad tým, ako by ľudia prijali moju smrť. Chýbal by som priateľom? Bol by som pre nich nenahraditeľným a spomínali by ma ako toho, čo im chýba každý deň, alebo by na mňa len zabudli ako keby sa nič nebolo stalo?
Môže čas prekonať smrť?
Snažil som sa predstaviť si, aké by to bolo, keby som našiel vykrvácaného kamaráta, čo by som si myslel, čo by som asi cítil. Nevidel som však nič. Nešlo to. Je to totiž vec, ktorú nikto nečaká. A napriek tomu je také jednoduché ukončiť si život takouto sprostou nehodou.
Keď som bol v polovici kuchyne, na chvíľku som sa zastavil, aby som sa vydýchal. Prehol som sa a pozrel za seba. Biele kachličky boli pokryté krvou, ktorú som tam navyše rozotrel šatami. Šortky, čo som mal na sebe, boli ťažké a teraz už takmer čierne. Asi by to nebol veľmi pekný pohľad, keby ma tu takto niekto našiel.
Cítil som, že mi pomaly dochádzajú sily a že život zo mňa pomaly vyteká na podlahu. Odmietal som sa však vzdať. Nohami som sa zaprel o spodok kuchynskej linky a snažil sa odtlačiť smerom do obývačky. V hlave sa mi to hemžilo ostrými slovami, ktoré sme po sebe s frajerkou štekali deň pred tým. Nemohol som sa ich zbaviť. Čím menej som vnímal okolie, tým viac som rozmýšľal nad ňou.
Všetky problémy, ktoré som v poslednej dobe riešil, sa mi zrazu zdali hrozne triviálne. Čo je to zopár slov oproti večnosti? Tie slová som odvčera oľutoval už miliónkrát, no čo ak sa to ani nedozvie? Čo ak si ma zapamätá navždy ako blbca, a to len kvôli jednej zle načasovanej hádke?
Bolo mi zle. Ležal som na hranici medzi kuchyňou a obývačkou a necítil som si väčšinu pravej časti tela. Otočil som sa a ľahol si na chrbát. Snažil som sa zaprieť lakťami o podlahu, no znovu som spadol. Už som sa nemohol hýbať.
Dychčal som a počul, ako pri tom rozbité sklo v mojom bruchu škrípe. Položil som naň pravú ruku. Nikdy som si nemyslel, že niekedy naživo uvidím tú istú scénu, ktorú som už tak veľakrát videl vo filmoch. Ruku som si založil za hlavu a oprel sa. Budem im chýbať? Bude ma ľuďom, na ktorých mi záleží, ľúto?
Moji priatelia sú úžasní. Teraz bude možno o jedného z nich menej. Nič hrozného. Frajerka spáli všetky moje fotky, možno preplače jednu alebo dve noci, potom si nájde iného muža a bude mu do ucha sladko šepkať, že aj keď na mňa nemôže zabudnúť, je rada, že je s ním. A bude šťastná. Všetci budú. V tomto svetle všetko vyzeralo úplne bezvýznamne. Povrchne. Začínal som byť presvedčený o tom, že k telefónu sa nedostanem, a už vôbec si nezavolám pomoc. Je toto koniec? Takto nejako to má vyzerať?
Skúsil som si pospomínať na všetky pekné veci, ktoré som zažil. Na mojich skvelých kamarátov, ktorí mi radi pomohli vždy, keď som to potreboval. Na môj pokojný a stabilný každodenný život, ktorý ma tak veľmi bavil. A na moju priateľku, pre ktorú som to všetko robil. Teraz však nad všetkým visel tieň.
Do úst sa mi vlievala teplá krv a ja som stále skúšal čosi vtedy už nezlučiteľné so životom – prežiť. Keby sme sa len deň pred tým nepovadili! Myšlienka na to, že sa s frajerkou už neudobrím a láskavo sa s ňou nerozlúčim ma bolela viac ako to sklo. Bolo mi ľúto, že to končí takto. Možno to tak malo byť. Možno jednoducho musím odísť a nechať ich žiť svoje životy bezo mňa. Oči mi zaliali slzy.
Všetko bolo veľmi nejasné a vzdialené. Bolo to ako zaspávať v horúcej vani. Nebolelo to. Iba som si tak ležal a pozeral sa okolo seba. Posledné, čo si pamätám, bolo zopár pípnutí mobilu. Niekto mi písal.