V aute sme boli už len štyria. Peter, môj kamarát a vysokoškolský učiteľ v jednom stáčal auto po kľukatej ceste hore kopcom na Dlhý vrch. Sedel som za ním a cez predné okno pozeral na paneláky v diaľke. Už len vyložiť zopár vecí a je hotovo.
Dlhý vrch mal vždy svoje čaro. Sídlisko z panelákov postavené na kopci uprostred trávnikov prepletených pravidelnými obdĺžnikmi chodníkov by možno inde vyzeralo úplne obyčajne, no tu, na strmom kopci pôsobilo ako celkom odvážny urbanistický experiment. Bol odtiaľto krásny výhľad na celé mesto, ktoré sa zdalo ešte oveľa bližšie, ako v skutočnosti bolo.
Za masívnym Sivým mostom ste mohli zreteľne vidieť konkrétne budovy v centre. Na to ste však museli počkať a vyjsť až na úplný vrch, kde začína zástavba nízkych štvorposchodových panelových domov, ktoré sa ťahajú po celom hrebeni. Dovtedy sa pred vami odvíjala len široká asfaltová cesta. Ako väčšina sídlisk z tohto obdobia, aj Dlhý vrch pôsobil dojmom nedokončenosti. Poznáte to – provizórne cesty, mosty odnikadiaľ nikam a podobne.
Býval to však môj domov, a preto som k nemu mal vždy veľmi blízky vzťah. S Mirom, ktorý sedel vedľa Petra a nič nehovoril, sme tu prežili detstvo. Teraz už v tom byte býva Peter, ktorému sme v ten deň šli pomôcť s presťahovaním posledných pár vecí. Ja už som pár rokov býval dolu v centre, a tak mi návrat sem rozochvel staré spomienky.
V myšlienkach ma prerušila Tatiana, ktorá sedela vedľa mňa.
„Super, že tu je také ticho.“
„Je to paráda. Čo mi tam dolu najviac chýba je tá príroda, ktorá je tu len na skok.“
„Prečo ste sa odtiaľto vlastne sťahovali?“
„Bolo nám to malé. Ono je to ideálne pre Peťa s polovičkou, nie však pre štyroch ľudí.“
„Aha. Tak to potom chápem. Škoda.“
„Ja to ani veľmi neľutujem, teraz bývame v krajšom. Nie že by som teda chcel dehonestovať túto luxusnú socialistickú architektúru!“ – posmešne som podpichol Petra, ktorý len s úsmevom dodal: „Hovorí z neho čistá závisť!“
Dorazili sme na malé, samozrejme provizórne trvalé parkovisko za domom. Všetci sme vystúpili a ponaťahovali sa. Bol teplý letný deň a slnko sa práve chystalo zapadnúť, tu na kopci sme však mali ešte dobrú hodinu a pol slnečného svetla. Peter otvoril kufor na jeho Citroëne a s hlavou takmer vnorenou do neho hútal, v akom poradí všetky tie veci vynosiť hore čo najefektívnejšie.
Táňa s Mirom zobrali nejaké kvety a ja s Petrom sme vzali každý po dvoch stoličkách z ohýbaného dreva. Kým zavrel auto a pozdravili sme sa so susedmi, tí dvaja už vybehli von z vchodu a šli nám naproti. Miro začal niečo hovoriť a presne vtedy som pocítil to pálčivé teplo za pravým uchom. Veľmi rýchlo ma začalo páliť celé líce. Bolo to ako keď stojíte príliš blízko pri ohni. Prekvapene som položil stoličky a pozrel sa cez pravé plece na Petra. Obzeral sa zmätene po okolí a stoličky ležali v tráve vedľa chodníka.
Bolo mi jasné, že niečo je zle, no nič nezvyčajného som nevidel. Miro s Táňou sa rozbehli k nám a rukami si zakrývali tvár akoby pred slnkom. Teplo začínalo byť veľmi nepríjemné a s prižmúrenými očami som si prešiel rukou po krku. Nič som tam nemal, no stále to otrasne pálilo. Pribehol ku mne Peter a vtedy som uvidel to svetlo nad mestom.
Nechápal som, čo sa vlastne deje. Všetci sme intuitívne utekali k rohu paneláku a ani sme vlastne nevedeli, pred čím sa snažíme skryť. Keď som dobehol k bielej stene, všimol som si na nej obrovské tiene aké zvykne vrhať stúpajúci dym. Vtedy som sa začal naozaj báť. Zavládol zmätok. Miro s Táňou sa skryli na opačnej strane rohu domu, rozbehol som sa za nimi, no Peťo nás všetkých zavolal späť k bielej stene pri parkovisku. Krk a oči ma stále pálili. Až vtedy som sa pozrel smerom k mestu.
Obrovský červenožltý oblak neuveriteľne rýchlo stúpal a postupne sa rozplýval medzi oblakmi. Chvíľu bola celá obloha červená. Kým som si stihol uvedomiť, čo sa vlastne deje, oblak sa začal pomaly strácať a uvidel som, ako sa nad mestom vlní vrstva horúceho vzduchu, ktorá sa pomaly valí na všetky strany. Napriek neznesiteľnej teplote som vyšiel kus na trávnik smerom ku zrázu vedúcemu dolu do mesta. Stále som celkom nevedel, čo sa deje.
Celé sa to odohrávalo veľmi pomaly, ako keby to bol sen. Pamätám si, ako som musel byť otočený bokom a postupovať po malých krokoch. Tak silné bolo to teplo. Úchytkom oka som uvidel mesto. Padali na neho oblaky bieleho prachu a vtedy som si uvedomil, čo sa vlastne stalo. Centrum tam nebolo. Jednoducho chýbalo. Nebolo tam nič, iba kopa sutín ako na fotkách po bombardovaní. Keby som už vtedy nemal oči plné sĺz od tej horúčavy, teraz by mi ich boli už určite zaliali. Krk mi zovrelo a dýchalo sa mi stále ťažšie. Rukou som si clonil oči a neveril som tomu, čo vidím.
Peter ma ťahal za ruku späť k domu. Ja som sa mu zúfalo snažil vytrhnúť a lapajúc po dychu som nevedel, či skôr kričať alebo plakať. „Veď tam dolu…“, začal som vetu, ale on ma rýchlo prerušil. „…viem.“ Zreteľne som videl miesto, kde ešte pred pár minútami stál dom, v ktorom sme bývali. Peter mi rukou zakrýval oči a ja som sa mu snažil vyšmyknúť. Všetko bolo strašne horúce. Ťahal ma späť k domu, aby som nevidel, čo všetko je preč.
Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!