2 min read

Výťah

Vždy je to rovnaké. Som tesne pod druhým poschodím a veziem sa dolu výťahom v našom paneláku na Dlhých dieloch dostavanom tesne pred mojím narodením v roku 1990. Nič nenasvedčuje, že by bolo čokoľvek v neporiadku. Motor výťahu spokojne pradie a ja zamyslene stojím. Všetko sa však zvrtne na prízemí.

Výťah nezastane a pokračuje ďalej a než si stihnem v strachu uvedomiť, čo sa deje, začne sa zasekávať, kabína robí trhavé pohyby a spoza jej stien počuť plechový buchot. Dych mi zrýchli a v pľúcach sa mi hromadí vzduch, ako keby som sa chcel len nadychovať a nevydýchnuť. Cítim, ako sa mi do krvi vo veľkom vyplavuje adrenalín. Kabínou to trhá stále viac a viac a v jednom momente, keď takmer zastaví, sa začne nakláňať doprava. Musím sa zaprieť rukami o steny, aby som nespadol. Vtedy začnú tie zvuky škrípajúceho kovu.

Rukami v silnom kŕči tlačím na umakartové dosky a výťah sa pohýna ďalej. Škrípanie je stále silnejšie a keď je kabína takmer pod štyridsaťpäť-stupňovým uhlom, jej pravú stenu prerazí ohnutý kus masívneho železného I-profilu. Vojde kdesi nad podlahou a pomaly sa vtláča dnu.

Nie je to rýchle a šokujúce. Všetko sa deje pomaly, no aj tak je jasné, že nemám žiaden čas navyše. Potím sa a začína ma prepadať úzkosť. Nemôžem však robiť nič, len sa v panike snažiť udržať na nohách a čakať, ako to skončí. Viac železa sa už do kabíny nevtlačí, ale výťah stále, hoci veľmi pomaly, postupuje smerom dolu. Kýva a hádže to so mnou a ja som strachom a panikou úplne bez seba. Prerušovane dychčím a trasiem sa. Vtedy to z ničoho nič skončí a na konci zostane len tma.

Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!