Niekedy sami nechceme veriť tomu, čo sa okolo nás deje. Vzpierame sa, bránime, nepočúvame. Odďaľujeme moment, kedy si priznáme, čo sa naozaj deje, aj keď to už aj tak dávno vieme. Niekedy sa inak nedá…
STARÉ HROBY
Krásna si bola, ležala si
v lone šťavnatej trávy.
Dnes drápmi ostrými vytrhli ťa,
kvetinu zo zeme draci.
Dnes ležíš vekom pokrytá.
Otvorím šatník plný očí,
svetla mi dodá z pohľadov hviezda,
jak z vody sa napijem krvi z koryta,
čo zostalo na samom
dne nášho hniezda.
Slzičky, slzy, tvárou skropené,
podaj mi ešte raz biele prsty.
Nemlč! Ja necítim v tebe človeka!
Len vzduch je odrazu akýsi hustý.
Tak prehovor! Tichá si
ako sú tiché staré hroby.
Prehovor, prosím, a povedz mi,
čo sa to vlastne robí.
Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!