Ak bývate v Bratislave, radí čítate/píšete (alebo vôbec robíte veci radi v objatí prírody), určite ste pravidelnými návštevníkmi parkov. Každý pozná Medickú záhradu, vie, že si môže hocikedy sadnúť na Hviezdko alebo na trávu k Eurovei. Všetci vieme o parčíku na Bratislavskom hrade a určite sme neraz boli aj v Sade Janka Kráľa, kam sa každé leto vraciame.
Napadlo vás však ísť niekedy namiesto do parku na cintorín? Možno sa vám to zdá zvláštne, ale úprimne si položte otázku: prečo nie?
Ja ako študent literatúry a ašpirujúci spisovateľ (alebo aspoň čarbač) som už vyskúšal takmer všetky parky, ktoré Bratislava má, v kaviarňach ma už personál pozná a vie, že mi má doniesť a) zázvorovú limču b) Earl Grey. Som ale človek zvedavý, a tak som sa s blížiacim sa letom rozhodol rozšíriť svoj repertoár parčíkov a iných miest na čítanie a písanie ako stvorených – tichých a pokojných, s málo ľuďmi a množstvom zelene. No a práve cintoríny všetky tieto podmienky nádherne plnia. Tak prečo sa tam nevybrať?
Bratislavské cintoríny v zásade poznám, a žiaden z nich ma veľmi neoslovil (okrem toho, že veľa z nich je dosť od ruky). Dnes som sa však vybral do jedného z najstarších z nich: na Cintorín kozia brána. Je to menší, zašitý cintorín na Palisádoch, o ktorom vie len málokto. A toto píšem preto, aby ste boli medzi nimi, lebo o veľa prichádzate.
Kedysi som medzi múrmi tohto cintorína strávil obrovské množstvo času – vzhľadom na svoj vtedy útly vek si na to spomínam však len matne. A tak som sa rozhodol spomienky oživiť. K tomuto cintorínu ma koniec koncov viaže viac než len to, že moja prababka na Kozej ulici bývala a tak tam so mnou chodievali na prechádzky. Spod rúk môjho pradeda vyšlo veľké množstvo náhrobných kameňov, ktoré tam stále stoja.
Môžem vám povedať, že som bol ohromený. Ten cintorín je presne taký pokojný a nádherný, aký som si ho v mojich (hoc zašlých) spomienkach uchoval. Je plný zelene a nemáte tam pocit, že chodíte v uličkách. Hroby sú voľne rozptýlené na trávnatom pahorku plnom stromov a kríkov. Z náhrobných kameňov sála história a celý cintorín má veľmi starožitnú a útulnú atmosféru. Zo známych mien, ktoré na náhrobkoch nájdete sú to napríklad Ivan Horváth, Janko Jesenský alebo Martin Rázus (všetko literáti, ktorí prirodzene človeku ako ja padli do oka prví).
Cítil som sa tam nenormálne príjemne. Navyše vzhľadom na čas mojej návštevy (poludnie) v ňom nebolo ani nohy. Cintorín Kozia brána je jednoducho oázou, ktorú by ste si nemali nechať ujsť. Je otvorený takmer stále a nachádza sa prakticky v centre – na križovatke Palisád a Kozej/Šulekovej ulice. Pešo zo Zochovej alebo z Hodžovho námestia ste tam za dve minúty.
Čo dodať? Snáď len že treba mať oči otvorené a niekedy sa sám seba spýtať, prečo nevyskúšať niečo nové? Ja som to dnes spravil, a už teraz je jasné, že som našiel svoje nové obľúbené miesto na rozjímanie, čítanie – a samozrejme písanie!
Máte aj vy nejaké obľúbené miesto, kam chodíte čítať alebo písať? Park alebo aj cintorín? Podeľte sa o neho v komentároch!
(Ak si chcete o cintoríne prečítať viac, kliknite sem)
Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!