Keď sme sa večer vracali domov, akoby odnikadiaľ medzi nás prišlo nejaké zvláštne napätie. A nie prvý raz. Bolo to všade. Cítil som to na jej dlani, na bruškách prstov, videl som to v jej chôdzi, pohľade, počul som jej ho v hlase.
(Ak ste nečítali prvú časť, prečítajte si ju tu. Ak ani druhú časť, tú nájdete tu.)
Slová zo mňa šli akosi ťažko, a nakoniec som aj tak hovoril niečo úplne iné, ako som povedať chcel. Tento zvláštny úkaz sa u mňa objavoval vždy len v napätých situáciách, takže podľa neho som si mohol jednoznačne overiť, že je zle. Prekonať som ho vedel len mlčaním, ktoré celú vec ešte viac zhoršilo. Je zvláštne, koľko podôb môže mať ticho. Nie je nič romantickejšie ako spoločné mlčanie. A nič znervózňujúcejšie ako spoločné mlčanie. V oboch prípadoch sú slová zbytočné. V jednom však preto, že slová jednoducho netreba, v druhom preto, lebo ide o prázdnotu, ktorú už slová nedokážu zaplniť.
V tejto prázdnote som vedľa nej zaspával. Ruky som mal za hlavou ako vždy, keď som v pohode, a nemohol som zaspať ako vždy, keď v pohode nie som. Urobil by som pre ňu všetko. Jedinou prekážkou v tom som bol ja sám. Bolo mi vlastne oveľa horšie, ako som si vtedy myslel, no napriek tomu som nakoniec zaspal.
Keď som ráno pomaly otvoril oči, bolo už svetlo. Prebudila ma svojím plačom. Pozrel som sa doprava a uvidel som ju ako potichu vzlyká. Jej svietivé zelené oči sa leskli vodou a veľké slzy jej stekali po bielej tvári. Bál som sa spýtať, čo sa deje, lebo som to vedel. Namiesto toho som ju objal tak silno, ako nikdy predtým. Pohľad z okna sa mi pomaly rozmazával a ja som nevedel prečo, lebo ako je známe, chlapi neplačú. „Ja už takto ďalej nemôžem.“, vzdychla a rozplakala sa ešte viac. Plakala smutne a horko, tak neskutočne horko, až sa vtedy vo mne niečo zlomilo. Zhlboka som vydýchol a objal som ju ešte silnejšie. Nechápal som, kedy sa to takto stihlo rozsypať.
Pred rokom nad vychladeným cuba libre som to už chápal. A aj keď sme mali zložitú spoločnú minulosť, myslím, že som ju vtedy mal oveľa radšej ako kedykoľvek predtým. „Niektoré veci jednoducho netreba znásilňovať. Veď, pozri sa – keď už nič iné, aspoň ti to ušetrí množstvo trápenia, nie?“ – povedala, usmiala sa a ja som len krútil hlavou nad tým, ako veľmi sa môj pohľad na nás dvoch dokázal zmeniť. Dala mi za túto krátku dobu viac, ako by mi bol dal celý život s ňou.
Ako som sa dnes ráno vracal vlakom z Viedne, dýchal som pomaly a pokojne. Bolo ešte skoro a ostré slnko kúsok nad horizontom vrhalo do idúceho vagóna množstvo hravých tieňov. Oprel som si hlavu a obklopilo ma ticho. Nie však obyčajné, bežné ticho, ale duševné ticho. Hlavou mi prešla myšlienka na jej vlnité, totálne čierne vlasy, ktoré zvykli v takomto rannom svetle vytvárať celé pásy lesku. Tá myšlienka bola však príjemná. Nepálila, nedráždila a neprovokovala. Upokojovala a rozmaznávala ma, až som vo svojom odraze v okne spozoroval, ako mi ťahá kútiky úst do širokého úsmevu. Bol to neklamný znak toho, že hlava a city sú v harmónii. A to je vlastne presne to, čo som od začiatku chcel.
Uvedomiť si, o čo nám vlastne ide, nebýva vôbec jednoduché. Niekedy niečo chceme tak veľmi, že až zabudneme, prečo to vlastne chceme. No a potom sa toho len kŕčovito držíme a nerozmýšľame nad tým, prečo tomu vlastne venujeme toľko energie. Tak som sa hnal už za jedným párom zelených očí, ktoré nakoniec aj tak skončili v slzách.
Koncepcia partnera, ktorý pre toho druhého urobí všetko, je romantickou ilúziou. A aj keď musím uznať, že hľadanie hranice pokiaľ až ísť má často blízko k hádzaní mincou, potlačenie samého seba vždy vedie tam, kde som sa ocitol, keď som sa zobudil na nenápadné vzlyky. Niečo chcieť a snažiť sa o to je dobré, ale keď to prerastie do prílišného kŕču, začne ovládať on vás a nie vy jeho, a to je zlé. Metáte sa ako ryba na suchu a viete, že skôr či neskôr sa vzduch minie. Vtedy nepomôže nič iné, len sa naučiť včas ustúpiť. Možno budete prekvapení rovnako ako ja, keď som po jej poslednom odchode necítil ani náznak ľútosti nad tým, čo som neurobil. Vedel som, že si jej hlas, chôdzu, a lesk azúrových usmievavých očí chcem pamätať takto.
A presne tak, nesilene, neumelo a prirodzene som si ju pamätal aj dnes ráno vo vlaku do Bratislavy. Tichý šum prechádzal takmer prázdnym vagónom a nehybní, príjemne uvelebení cestujúci si v rannej letargii užívali posledné chvíľky oddychu pred tým, ako začne ďalší hektický deň. Ja som mal ešte na jazyku chuť domácej zmrzliny, ktorú sme s kamarátmi za sprievodu živej klavírnej hudby v podaní jedného z nich ešte o polnoci ochutnávali. Bola by tam šla so mnou? Možno áno, keby som ju tam bol zavolal. Ale patrila tam? Do rozplývania sa nad Rachmaninovom, do diskusií o tom, či je právo vedou a do improvizovanej, takmer trojhodinovej tvorby receptu zmrzliny s čokoládovo-kávovo-whisky príchuťou? To bola otázka, pri ktorej moje myšlienky spomalili a ja som sa zahľadel na polia mihajúce sa za prekvapivo čistým oknom po mojej pravej strane…
Uvedomil som si, že obdobia, kedy sa cítim najbezstarostnejšie, bývajú väčšinou tie najzvláštnejšie. Tie, keď mi je úplne jedno, ako ma vidí okolie, keď je mi jedno, koľko ľudí svojím konaním odradím, keď mám svoje konanie rád, lebo viem, že je len a len moje. Sú to tie obdobia, kedy robím všetko tak, ako mi je prirodzené, a len zvedavo očakávam, ako veci dopadnú. Nie je to strach, je to len zvedavosť.
Presne takúto bezstarostnú zvedavosť, ten napínavý pocit očakávania, vzrušenia z neznámeho som pociťoval, keď som sa s ňou prvýkrát stretol na Hviezdoslavovom námestí nad zákuskom a čiernym čajom. Väčšina vecí v mojom živote sa točí v cykloch a hŕstku ľudí, čo poznám, poznám dokonale. Zrazu ale oproti mne sedelo neznáme dievča a netušil som, čo bude hovoriť. Bolo to stále trochu prekvapivé a trochu neočakávané. Usmieval som sa a vôbec som sa nesnažil na ňu zapôsobiť. Bol som jednoducho zvedavý, kto je.
„Kto si?“ – opýtal som sa so záujmom. Nečakal som, že odpovie hneď, a ani to tak nebolo. Oprel som sa o prútené kresielko a dal som jej čas. Mierne zaskočená sa pousmiala a prekvapene na mňa pozrela. „Moje meno už poznáš, tak asi druhá najdôležitejšia vec, ktorú o mne ešte nevieš, je moje odhodlanie zmeniť svet k lepšiemu!“, povedala a zasmiala sa. Jej smiech bol chutný a príjemný. A jej hlas, na ktorý som bol ešte týždeň pred tým tak hrozne zvedavý, bol, hoci úplne iný, ako som čakal, vanilkovo sladký. Vždy, keď sa zasmiala alebo keď začala hovoriť, myšlienky mi pred tým, ako som začal vnímať, čo hovorí, na chvíľu zastali pri jej hlase.
„Hej? A ako sa ho snažíš meniť?“ „Som na ľudí dobrá a milá, pomáham kamarátom a tiež viem veľmi dobre počúvať.“ „Tak to si potom pre veľa ľudí ako anjel.“ – podpichol som ju. „No presne, čiernovlasý anjel, jediný svojho druhu!“, vrátila mi to so smiechom. „A čo ty? Čo robíš, keď nesedíš s dievčatami nad koláčikom?“ Bez toho, aby som sa zamýšľal nad tým, či si naozaj myslí, že to robím bežne, som odvetil: „Píšem o nich básne.“ Keď zistila, že nevtipkujem, zvláštne sa usmiala a hlavu sklonila k parížskej torte. Keď sa znovu uvelebila v kresle, jej jasnomodré oči sa mi zavŕtavali až kamsi do mozgu. „Aj mne jednu raz napíšeš?“ „Možno…ak budeš na mňa dobrá…“, povedal som niekde na hranici vtipu a ona sa opäť tak uvoľnene, slobodne usmiala, že som sa nestačil čudovať.
Hovoril som prvé, čo mi napadlo, a bolo mi to jedno. To bol neuveriteľne oslobodzujúci pocit. Ja, ktorý som si vždy dvakrát premyslel a zvážil, čo som vypustil z úst, som bol úplne prirodzený. To sa stávalo zriedkakedy, ale vždy, keď to prišlo, prišlo to spolu s tou zvedavosťou, záujmom a bezstarostnosťou. A spravidla som aj ja bol vnímaný úplne inak. Bol som pre ľudí zaujímavý.
Vtedy som ešte nevedel, či som zaujal aj ju, ale keďže mi to bolo fuk, vôbec som sa nad tým nezamýšľal. A vedomie, že mi je vlastne úplne jedno, kam to povedie, ma nadľahčovalo. Cítil som sa ako oblak, čo sa jemne vznáša pol metra nad zemou a stačí mu ten najmiernejší vánok, aby sa dostal, kam chce.
V ten podvečer povedala ešte veľa a jej slová ma nasycovali viac ako tona krému z parížskej torty (a to máme s parížskou tortou veľmi blízky vzťah!). Bola aktívna, ambiciózna a možno trochu naivná. Bola to však asi práve táto naivita, ktorá okolo nej vytvárala auru, ktorá z nej vyžarovala. Už dávno bola tma, no ja by som tam s ňou bol sedel ešte celé hodiny. Na chvíľu som ju počúval len úchytkom. Zrak mi padol na jej štíhle preložené nohy obuté vo vysokých čižmách. Úzka fialová sukňa sa k nej dokonalo hodila. Vyššie som sa radšej veľmi nepozeral, lebo by som ju prestal počúvať úplne a to by bolo trápne. Na husle nehrala. Jej dlhé biele prsty zvierali šálku s čajom a mne začínalo byť ľúto za mojimi predstavami. To, čo hovorila, mi k nej nesedelo. Neprestal som sa však usmievať. Usmieval som sa, lebo prekvapenia sú na živote často to najkrajšie, a hlavne pokiaľ ide o ľudí. Usmieval som sa, pozeral jej do očí a ona sa usmievala tiež.
Usmieval som sa ešte aj po ceste z mesta. Bolo to zvláštne. Pocit, čo vo mne zostal, by sa asi najvýstižnejšie dal nazvať nefalšovanou zvedavosťou, čo sa bude diať ďalej. Väčšinou som vedel, ako sa veci budú odvíjať, alebo som sa to aspoň pokúšal odhadnúť. Teraz som sa o to nepokúšal vôbec. Len som sa usmieval a v očakávaní vdychoval teplý aprílový vzduch nasiaknutý zapadajúcim slnkom.
A s takým istým úsmevom na tvári teraz sedím v kaviarni v centre a čakám, kým zapadne slnko. Všetko napätie sa však už vytratilo. Všetko očakávanie, ktoré bolo tak silno cítiť, keď mi vtedy spýtavo pozrela do očí. Videl som, ako sa jej viečka trasú mikroskopickými pohybmi a prsty neposedne hmýria do prázdna. Stála tam v miernom predklone a čakala, čo poviem.
Niekedy ani netušíte, ako budete (alebo nebudete) v kľúčových situáciách reagovať. Ja som to netušil ani potom. Jednoducho som nechal veci, nech sa odvíjajú prirodzene. Nerušene. Možno som mohol urobiť niečo inak. Koniec koncov, vždy sa dá všetko spraviť inak. Ja som sa rozhodol veci neznásilňovať.
Nie vždy sa vaše predstavy naplnia. Preto by bolo niekedy najlepšie žiadne nemať. To sa ale ľahko povie. Ľudská predstavivosť je zákerné stvorenie. Ale nech je akokoľvek zákerná, ja som sa s ňou za tie roky skamarátil. Naučil som sa ju predvídať a už jednoducho nemala schopnosť ma zaskočiť. Nepodarilo sa jej to ani teraz.
Napriek tomu, že som v nej chcel vidieť usmievavú huslistku z nábrežia, napriek tomu, že som chcel, aby rozprávala uvážlivejšie a menej, napriek tomu, že som naozaj hrozne, hrozne chcel položiť hlavu na jej biele plecia, napriek tomu som bol už príliš predvídavý na to, aby som zostal slepým. Nevidel som v nej svoju predstavu. Videl som v nej ju, aj keď to bolo nepríjemne disharmonické. Bol to podivný kontrast.
Už som sa nehodlal nechať uniesť niečím, čo vlastne neexistuje. Ona neexistovala. Napriek tomu, že predo mnou sedela a ja som mal čo robiť, aby sa mi z nej nerozochvelo všetko od hlasu cez ruky až po podstolné partie, bola len nenaplnenou predstavou. Myslím, že každý súhlasne prikývne, keď poviem, že naháňaním sa za nenaplnenými predstavami by sme vedeli stráviť celé životy.
Ja som však na ňu nepozeral v kŕčovitom, rozpoltenom stave ohýbania reality. Nechával som veciam voľný priebeh. Práve vďaka tomu som s ňou jedného jarného večera sedel úplne zmierene. Uvoľnene som cez slamku sŕkal zázvorovú limonádu a s hlavou nabok sledoval jej tvár, neskutočne príťažlivo osvetľovanú chvejúcim sa svetlom sviečky na drevenom stolíku medzi nami.
Bola neskutočná. Doslova. Nehrala na husle, nerobila to, čo by som čakal a nehovorila tak, ako by som chcel. Ale to vôbec nevadilo. Síce len nenápadne, ale usmievali sme sa. Možno sa naše cesty ešte niekedy skrížia, možno nie. Nechám sa prekvapiť. Možno ešte niekedy uvidím azúrovú hĺbku jej usmievavých očí ako vtedy, keď som ju videl posledný raz, keď predo mnou vo všetkej kráse stála, pozerala na mňa a zúfalo čakala, čo poviem. Nepovedal som vôbec nič. Odchádzala rovnako plynulou chôdzou ako vždy, a ja som nič neľutoval.
KONIEC
Tak priatelia, to je koniec tohto trojdielneho príbehu. Aký vo vás zanechal dojem? Napíšte v komentároch!
Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!