1 min read

Socha z porcelánu

Dnešná básnička je založená (asi ako väčšina mojich) na atmosfére a rozoberá samotu, krásu a pokoj na duši. Viac myslím netreba hovoriť, verše to povedia za mňa 🙂

SOCHA Z PORCELÁNU

Bez slova stál a sledoval
ako sa slnečné lúče
lámu
na hladkom bielom tele
jej sochy z porcelánu.

Z nábrežia doliehal
šum morskej peny
ako sa štveral a hádzal
na vysoké skalné
steny

a on len stál pred tou
jedinou sochou
so slabým úsmevom
pri myšlienke
nad epochou.

Pozrel sa na ňu
a zaklonil hlavu
a na chvíľu zabudol
na bolesť a
na únavu.

Nehybne sledoval
jej jemnú pleť
a chcel tam zostať.

Chcel sa už nikdy
nevrátiť späť.

Nechal sa unášať
bezodným vnemom
a našiel svet stratený
v pohľade
nemom.

Vánok mu oblieval
celučkú tvár
a celého pohltil
podvečer letný.

Jeho bol tento
pohľadov pár,
jeho bol tento
dotyk len letmý.

Stál tam a pozeral
a ona mu otvorila
porcelánovú
bránu

a chvíľu zdalo sa,
že pomaly, ale
rozhodne svoju
ruku podá mu.

Stál tam a pozeral
na sochu hluchú
čo šepla mu do vánku
myšlienku
na epochu.

Z nábrežia doliehal
šum večerného
oceánu

a on len stál a pozeral
bez pohnutia na tú
sochu z porcelánu.