V tejto básničke sa znovu prelína láska s prírodou, motív starý, ale o nič otrepanejší. Trošku som sa pohral aj s opakovaním a formálnou stránkou (týmto zdravím voľných veršovačov :P), a vyšla z toho táto, snáď pekná básnička. Tak dúfam že sa bude páčiť a želám príjemné čítanie! 🙂
NA KONCI SVETA
Bol som tam včera
na konci sveta
tam, kde raz stretli sa
dvaja.
Bol som tam, pozrieť sa
na odchod leta
a na slnko, čo raz
z okraja raja
svietilo do tváre
s úsmevom len.
No v západe slnka
včerajší deň
prešiel sa po tráve
iba môj tieň.
Bol som tam, pozrieť sa
kde končia svety,
tam, kde raz farbami
hýrili kvety
pre dva páry očí,
a pre ne len.
No v pohľade do diaľky
včerajší deň
ni farby, ni kvetu.
Bol to len sen?
Bol som tam, počúvať
šelesty ticha,
čo hrá sa s listami
ako keď dýcha
jeden pre druhého,
a pre neho len.
No vo zvuku vetra
včerajší deň
len hvízdanie pustoty,
chladno a srieň.
Bol som tam, zdalo sa
že všetko je tam,
kde aj vždy bolo,
len ja som tam sám.
Zdalo sa – no predsa
keď skončilo leto,
kvetov a farieb,
či úsmevu nieto.
Zdalo sa – no predsa
s príchodom zimy
je letný svet rovnaký
a predsa iný.
Niečo sa zmenilo
a niečo je tak,
ako vždy bolo.
A otáčať zrak
za letom v mraze
nevedie nikam,
len ku vlastnej skaze.
A či sú tu kvety,
či je tu sneh,
či svieti slnko,
či zapadá – nech.
Všetko je tak, ako má byť
a aj keď sneh vie
tie farby skryť,
vráti sa zase
v kvitnúcej kráse
každučký kvet.
Bol som tam včera,
na konci sveta,
tam kde sa začína
a končí
svet.