Modré sklo

Táto básnička bola písaná počas úžasne nudných prednášok zo sociológie výchovy, a dokončená v studený večer pri čajíku v kaviarni. Celý dej je otvorený vašej interpretácii a predstavivosti :) Príjemné čítanie!

MODRÉ SKLO

Zapadlo slnko
za horizont do hmly,
tiene sa do vnútra
človeka ohli.

Vychladol vzduch,
utíchol dych.
Z balkóna pozeral
dolu na tých,

schovaných v dave.
Pohľady, úsmevy, radosť,
to bola jeho slabosť.
Nič iné nemal v hlave.

No tie skryla studená,
pomalá hmla
v odrazoch z pohárov
z modrého skla.

Žmurknutia, kývnutia,
myknutia vlasov,
svet pod ním oplýval
šťastím a krásou.

K nemu len ozvena
doľahla slabá,
našla ho v súmraku
ako ju hľadá.

Vŕzgali kroky
vo večernom šere
keď vchádzal si do duše
cez zavreté dvere.

Dávno už utíchli
zbytočné slová.
Oprel sa, pozeral
z balkóna znova.

Niekde tam dole
strieborná socha
čakala na pohľad
do jeho oka

no on len z výšky
sledoval kov
ako sa vlieva
do mora snov.

Šepot sa ozýval
na dlhé míle,
lepil sa v myšlienkach
jak voda v íle.

A v hĺbke duše
utíchol zase,
a život zas ubiehal
po starej trase.

Po strechách stekalo
večerné svetlo,
obralo človeka
o všetko teplo.

A ticho sa usadiac
v balkóne prach
preberal v prítmí
schovaný strach.

Cez prázdne priestory
starého bytu
blúdili myšlienky
zbavené krytu.

Zvírený prach
pomaly sadal
ako deň do noci
bez zvuku padal.

Len ticho zostalo
visieť vo vzduchu
na pozadí tichého
mestského ruchu.

Človek už nečakal
kým v tichu sa zadusí
a modré sklo na zemi
ležalo na kusy.

0

Leave A Comment

Your email address will not be published.