Ako sa išlo na Homôlku

Jedného pohodového večera (sobotu 31. Januára 2009) pri kofolke v palacinkárni na Dlhých Dieloch sa partia šialencov dohadovala o tom, či pôjdu „pozrieť“ na Homôlku, kde sa, ako všetci vieme, konal jeden z mnohých lyžiarskych výcvikov tercia/kvinta, vedených nikým iným ako na tomto parkete známej našej pani triednej Marty Woletzovej. Celá táto konverzácia bola ale vedená v rovine vtipu, a napriek tomu, ako „vážne“ sa o veciach hovorilo, všetci (Ja, Miro, Ivan a obaja Mišovia) sme si uvedomovali, že sú to také tuctové plánovacie drísty.

Nakoniec sme zhodnotili, že asi nikam nepôjdeme, lebo v sobotu dohadovania o dvanástej odišli, a vracajú sa už budúcu sobotu na obed. Vzhľadom na to padol náš plán ísť tam v piatok, v sobotu lyžovať a v nedeľu sa vrátiť. A piatok neprichádzal do úvahy kvôli Mirovým skúškam z vodičáku. Tak sme sa tam teda rozišli. Ja som bol už doma a bola zhruba polnoc, keď mi zazvonil mobil. Zámek na druhom konci spustil: „Počúvaj, ideme zajtra na Homôlku, ideš aj ty?“ – na to som hneď zareagoval ako na podobné plány – „Asi nieee, čo by som tam robil, lyže nemám poruke, a pozajtra je aj tak škola…je to blbosť…“. On to ale myslel vážnejšie, ako som čakal – a dokonca mal celkom prepracované plánovanie.

Plán znel takto: Ja, Miro, Zámek a Mazi pôjdeme o 14:10 v nedeľu z hlavnej stanice do Trenčína, kde prestúpime na autobus do Dolnej Poruby. Z Dolnej Poruby budeme asi trištvrte hodinku šlapať a o piatej budeme pri chate, na ktorej pobudneme do štvrtej ráno a potom pekne 4:30 nasadneme na autobus do Ilavy, odkiaľ nám ide vlak na hlavnú stanicu, odkiaľ pôjdeme do školy a stihneme prvú hodinu v škole. Premyslené bolo všetko. No a ja, ktorý sa nenechám často nahovoriť na veci tohto rázu (ktoré aj často potom stroskotajú a nekonajú sa) som cítil, že toto bude vážne a jednoducho si nemôžem nechať ujsť tie tváre, ktoré uvidíme, keď sa tam podvečer dotrepeme. Tváre ako učiteľov, tak žiakov.

Žiakov kvínt celkom dobre poznáme, lebo so Zámkom ich učievame fyziku. Takže sú to pre nás známi ľudia. Plus učiteľská zostava na lyžiarskom znela tiež celkom sľubne. Okrem toho išlo o nejaké „dodržanie slova“, lebo ešte cez týždeň sme s Martou vtipkovali na tému „Prídeme Vás tam pozrieť!“, ale všetko to boli reči typu „chichichi chachacha“ a všetci si boli vedomí, že ide o vtip. Našim príchodom na lyžiarsky by sme ale toto úplne potvrdili a všetkým by zmrzol úsmev na tvárach.

Povedal som si, že to stojí za to. Maziho nakoniec nepustili, takže výlet sa konal len vo štvorici: Ja, Miro, Zámek a alkohol. Tak sme sa pekne stretli na stanici, kde sme kúpili lístky a sadli sme si na vlak, kde sme boli sami v kupé. Začalo sa mixovať. Aj hudba, aj alkohol. Asi nemusím nikomu hovoriť, ako veselo v takejto zostave bolo. Za spomenutie určite stojí, keď sa Zámek na jednej zo staníc so sexuchtivým výrazom nacapil rukami na okno a vyplazil jazyk.

Celé to spravil neuveriteľnou rýchlosťou, práve, keď sa pred oknom objavila taká postaršia pani, ktorú to celkom šokovalo a napokon nás šokovala jej reakcia a síce jej zaujatý pohľad do kupé. Určite treba popísať príhodu s reštauračným vozňom. Zatiaľ čo ja som strážil veci, Zámek s Mirom si išli dať guláš. V reštauračnom však zistili, že guláš nemajú a čašníčka im akurát povedala, že majú polievku, ktorú by ale nech si nedávajú. Tak sa zamysleli a Zámek jej: „Tak…dva fernety!“ Ona na to: „Prosím?“ „No tak…dva fernety, keď nemáte žiadny guláš!“ Tak im ich doniesla, vypili ich a ešte sa ich stihla opýtať, či sa dobre najedli.

V podobnom duchu sa niesla celá cesta a cez karaoke a symbolické pripíjanie si s dedom čakajúcim na jednej zo zastávok sme sa dostali už vo veľmi dobrej náladičke na miesto prestupu – Trenčín. Tam sa začali veci kaziť. Náš intuitívny prechod cez koľaje bol zrušený príslušníkom železničnej polície, ktorý nám pekne nafaril 3 eurá každému a zdržal nás dosť na to, aby sme zmeškali autobus do Poruby.

Ďalší išiel až o trištvrte hodinu, a tak sme zaparkovali do výčapu (a to už boli obidvaja moji kumpáni v dosť naddimenzovanom stave). Tam ma lámali na „zelenú“, čo je pepermintová legenda za 17 korún, alebo teraz za 60 centov poldeci. Márne pokusy vysvetliť im, že mi to nechutí, boli znegované a tak sme si objednali a ticho boli až potom, ako som to do seba hodil a skoro sa z tej brečky pozvracal. Ale, ako sa hovorí, proti gustu žiaden dišputát.

A tak sme sa (a oni dvaja ešte naddimenzovanejší) odobrali do autobusu, kde sme sa na radu šoféra dali odviezť až na konečnú. Myslím, že celý úsek od polovice cesty vlakom až po polovicu výstupu ku chate si úplne pamätám len ja :) Každopádne obaja v autobuse zalomili a s prestávkami bdenia sme sa po tme o piatej dopratali na konečnú autobusu v Dolnej Porube. Vodič nám pekne ukázal, kade máme ísť so slovami „cesta vedie priamo pod chatu“.

Mal síce pravdu, ale to by sme sa jej museli držať. Ale pekne poporiadku. Bola už tma a po pár metroch výstupu a ledva sa držania na nohách (Zámek mal značné ťažkosti, lebo aj na rovnom povrchu sa cítil neistejšie, ako bežne ;) sme zistili, že „cesta“ je lesná kvázicesta tvorená ľadom, na ktorom je tak do troch centimetrov poprášeného snehu. A tak sme aj vystupovali, za častých výkrikov utrpenia z pádov. Asi 5 minút (alebo 15 metrov) cesty z konečnej Zámek padol rovno na chrbát a teda na jeho vak. Čo mal vo vaku, všetci vieme. A práve to utrpelo, ako som mal česť počuť, keď sa snažil pozviechať zo zeme. Štrnganie veštilo črepy. Dal na moju radu, že mu ich z ruksaku vytiahnem, nech sa nedoreže keď spadne znovu. Keď som mu otváral ruksak, chytila ho panika a kládol mi na srdce, aby som zachránil, čo sa dá (musíte brať do úvahy oneskorenie reakcie na situáciu :)

Pohľadom som zhodnotil situáciu, konštatoval Beefeater-ovu smrť a Zámek znovu skríkol, aby som zachránil, čo môžem. Ja mu na to, že je tu veľa črepov, ale nevidím tu veľa „mokrého“, takže tam asi už veľa nebolo. Chyba. Bolo, len to už stihlo vytiecť. Kam, to som zistil, keď som po vyhádzaní najväčších črepov a zapnutí vaku sklonil baterku a posvietil si na Mišove gate. Z ruksaku a doslova z celých gatí od zadku až po kolená mu tiekol gin. Takže takto sme vypustili gina z fľaše a Zámek si pre istotu zobral Finlandiu, ktorá to prežila do ruky, aby sa dolámal radšej on, ale nie vodka.

Po ďalších pár metroch sme prišli na križovatku troch ciest, kde sme si vybrali najvrchnejšiu. To bolo správne, ako sme zistili po ceste dole. No o chvíľu na to sme odbočili do poľa namiesto toho, aby sme išli tam, kde tá cesta „mala byť“. Za neustáleho Zámkovho buzerovania, nech vypnem baterku, lebo vidím dva metre pred seba ale to, že ktorým smerom idem, netuším sme sa predierali hore strmým svahom. Baterku som nechal zažatú, ako som mu už povedal: „Ja sa nehodlám kvôli tvojmu kilometrovému výhľadu zdrbať na každých troch metroch.“

Musím Vám povedať, že po pár ďalších desiatkach metrov sme s Mirom naozaj nevedeli, či ideme dobre. Zámek na desať metrov vpredu po nás hulákal, že on vie kde sme a kam ideme, a že nech nekecáme a šlapeme. Ja som s ním už niekoľkokrát takto išiel a poznám ho a jeho zmysel pre orientáciu, vďaka ktorému takýmto „ja viem kam ideme“ spôsobom trafí nakoniec presne tam, kam chce. Keby to tak nebolo, tak by som sa počas tejto legendárnej cesty nočným lesom už niekoľkokrát otočil. Niekde v diaľke v kopci bolo vidno svetlá áut prechádzajúcich po ceste, to nám dávalo istú nádej, ale nie moc veľkú.

Zámek rozhodne šlapal a my zatiaľ za ním. Keď sme však išli už hodnú chvíľu mimo cesty a začali sme vchádzať do príkreho kopca v lese, šliapajúc cez haluze a stále na ľade, začali sme s Mirom pochybovať. Napriek tomu sme sa asi po hodine výstupu dostali na cestu, už zneistený správnosťou nášho postupu. Po rýchlej konzultácii satelitnej mapy, ktorú Mišo odfotil, sme sa s ním zhodli na tom, že vieme kde sme, identifikovali sme ostrú zákrutu, do ktorej sme sa dostali príkrym kopcom z údolia, v ktorom sme išli mimo chodníkov. Taktiež sme identifikovali kopec, ktorý je tam taký iba jeden.

Musíte ale vziať do úvahy, že uťahaní ľudia po hodine výstupu po ľade, na ktorom sa padalo každých pár metrov celkom nedôverujú argumentom typu „Viem kam idem tak nepičuj a šlap!“ Každopádne sme sa nakoniec vykašlali aj na to, ísť sa spýtať do nejakej chaty pár desiatok metrov vľavo a vydali sme sa vpravo, obísť ten jeden kopec, za ktorým by mala byť chata. Po neúspešných pokusoch zastaviť nejaké auto a spýtať sa (zastavili by ste po tme trom pravdepodobne podguráženým mladíkom, z ktorých prvý, ktorý na Vás máva, drží v ruke fľašu Finlandie?) sme nakoniec prišli ku chate, jasajúc oznámili príchod rodičom, spravili skupinové foto a pravdupovediac nám už bolo úplne jedno, čo nám povedia, keď tam prídeme.

Bolo sedem hodín, ako sme s Mirom zhodnotili, „Ešte stíhame diskotéku“. Dopredu sme dohodli, že tam prídeme normálne „oficiálne“, žiadne schovávanie sa. Rátali sme s tým, že sa naštvú a pošlú nás preč, ale ja som bol úplne presvedčený, že budú skôr radi. Tak či tak sme tam vpochodovali po kolená od snehu, mokrí a unavení. Vo „foyer“ s biliardovým stolom po chvíli zmätku a hláškach typu „Teba poznám“ sa rozhostilo ticho a všetci na nás zazerali s otvorenými ústami. Neverili vlastným očiam. My tiež nie.

Prvý kompetentný, koho sme stretli bol inštruktor Paľo, ktorý po úsmevnom konštatovaní že sme debili a otázke „Načo?“ vyšiel hore schodmi oznámiť novinu vedúcej. Medzitým sa tam objavila Peťa Markovičová, ktorú sme tam vôbec nečakali a dosť nás to šokovalo. To isté sa však dalo povedať o nej. (Nakoniec bola veľmi rada, že sme tam boli, lebo ona ako inštruktorka v tejto celej veci sa tam začínala už dosť nudiť.) Všetci okolo sa smiali na hovadine, ktorú sme vymysleli a my sme stále nevedeli, či sa nebudeme musieť otočiť. Nemuseli sme. Štáb nás so smiechom prijal a vypočuli sme si večerný rozkaz, ktorý nás trochu sklamal.

Večierka o deviatej, žiadna diskotéka. Dôvod – ohadzovanie sa mokrými uterákmi (absolútna ryža v porovnaní s nami pred tromi rokmi, ale čo už) „Načo sme sem chodili?“ Po vydýchnutí a pár pohároch čaju sme sa prezliekli (okrem Zámka, ktorý mal ginové gate až do konca dňa) a v miestnosti označenej ako „fajčiareň – pijáreň“ s minimálnym zariadením sme si s Peťou sadli a Zámek a Miro s ňou dopíjali zásoby za občasných návštev ostatných členov štábu. Ponúkli nás jedlom a boli sme veľmi radi, že už sme konečne tam. Nejaký čas sme diškurovali s nimi, po večierke sme prešli s Peťou do spoločenskej miestnosti a odpálili sme tuniakovú párty s hudbou.

Dlávili sme tuniakové šaláty v konzerve s rožkami a počúvali staré hitovky, ktoré fičali, keď sme boli na lyžiarskom my. Nostalgia, ak sa to tak dá nazvať, berúc do úvahy fakt, že to bolo „len“ pred piatimi rokmi. Potom sme znovu prešli o poschodie nižšie a rozprávali sa so štábom. Mišovi preskakovalo a dve hlavné témy, ktorých sa stále držal, desiac tým všetkých naokolo boli smrť a fyzika (ktorou je v poslednej dobe dosť posadnutý).

Štáb sa pomaly ukladal na spánok a my sme uznali za vhodné urobiť to isté (aj keď Zámek mal v pláne opakovať jeho už štábom rušené návštevy na babských izbách – čo po večierke nie je zrovna dobrý nápad). Keď sme si vo „fajčiarni“ ľahli, ja do spacáku, Zámek na zem na epedy z gauča len tak a Miro vo vetrovke na perinu na druhú posteľ, lebo sa mu nechcelo vyberať spacák, ešte prišiel Paľo a veľmi razantne nás varoval pred tým, že tam všetci len čakajú, kým urobíme nejaký prúser. Že to berú takto viac-menej preto, že Marta je vedúca. Ale keď niečo vyvedieme, Marta to už nevyhladí a bude s nami zle. Veľmi zle. Pretože to je narušenie školskej akcie a v prípade prúseru by sa to s nami ťahalo ešte veľmi dlho.

Takže sme boli na tenkom ľade, to bola pravda. Bolo by zbytočné kvôli takejto sprostosti zle dopadnúť. Verím tomu, že ešte stále naddimenzovaného Miša zastavil v jeho myšlienkach a bolo veľmi dobré, že tam bol. Paľo s Paťom nás boli ešte dvakrát skontrolovať (na čom bolo naozaj vidno, že nechcú aby sme si to posrali) a po posledných Zámkových komentároch o smrti („Šťastie nie je, keď vyhráš v lotérii, ale keď ťa niekto zajebe, keď to nečakáš.“ alebo „Môže ti niekto zobrať tvoju smrť? Nemôže, to je veľká výhoda.“) sme sladko spali až do 4:10.

Po rýchlom poupratovaní sme sa pobalili, pozdravili Martu, ktorá nám otvorila chatu a vypustila nás von. Autobus nám mal ísť o 4:34 zo zastávky „Chata Homôlka“, ktorá mala byť „kúsok doľava“. My sme ju však prehliadli a tak sme pridali do kroku a išli po ceste ďalej.

Tam sme zistili, že tudy cesta nevede a že zastávka je zrejme naozaj niekde blízko pri chate. To už bolo ale dosť hodín a o malú chvíľu okolo nás autobus prešiel a ako sme zistili, ďalší išiel až o 16:xx. Tak sme sa vydali zase Zámkovou taktikou do Dolnej Poruby, odkiaľ sme z konečnej chceli chytiť autobus niekam, odkiaľ pôjdu vlaky do BA.

Zostup bol ďalšia zaujímavá kapitola. Išli sme po „ceste“, po ktorej sme mali pôvodne ísť hore, nebyť zlého odbočenia do poľa. A táto „cesta“ bola taká, že sme sa miestami čudovali, ako tadiaľ môže vôbec niekto ísť autom. Všade bol ľad. Klzisko. Po celej doline sa ozývali výkriky padajúcich mužov. Padali sme ako hrušky, viac ako po ceste smerom hore. Zhruba na polceste som padol dosť mastne na ľavý bok a zhasla mi baterka.

Tak sme išli ešte aj po tme, po ľade. Mirov nápad svietiť si iPhone-om bol označený za nevhodný, keď s ním v ruke zvládol asi metrový šmyk typu „už som išiel dolu“. Po napojení sa na našu cestu smerom hore sme identifikovali našu chybnú odbočku do poľa a spoznali sme náročný zľadovatený úsek pred nami, ktorí mal už jeden gin na svedomí. Po tme sme sa tam šmýkali ako na korčuliach.

Bolo len počuť nekontrolovateľné výkriky ľudí, ktorí majú čo robiť, aby zvládali šmyky na každom metri. So vzrastajúcim počtom pádov a šmykov rástla aj frekvencia výkrikov, napríklad Mirove „KLADAAAAAA!“ alebo moje „Oj, oj, oj!“, čo Zámek komentoval vetou „Ty čo si Orlík, že tu Oi, Oi, Oi!?“ To sme sa už šmýkali poslednou zákrutou, za ktorou sme uvideli parkovať autobus. Zámek po krátkom behu zistil, že ide do Ilavy na stanicu – perfektné! Tak sme si sadli a v tme sme sa nechali unášať po kľukatej ceste.

Mne dali na starosť sledovať, kedy budeme v Ilave a obaja odkväcli. Po tom, ako nám jeden pán povedal, že ešte asi 15 minút sme 15 minút aj počkali. Potom nám iný človek povedal že ešte 20. 20 minút prešlo a posledný človek nám povedal že ešte 10 minút. Po ceste cez Dubnicu n/V sme konečne zistili, že sme v Ilave a jeden mladý chalan nám poradil, že druhá zastávka teraz bude už stanica. Tak sme si vydýchli a vystúpili práve tam. Ešte stále bola ale tma. Na stanici sme zistili, že vlak nám ide až o trištvrte hodinu a tak sme si kúpili lístky a sadli do čakárne.

Vlak bol celkom plný, ale našli sme jedno kupé len s jedným spiacim človekom – presne pre nás. Tam sme si sadli a podriemkávali až do Bratislavy. Tam sme dorazili zhruba o pol desiatej, čo bolo spôsobené nestihnutím autobusu na Homôlke. Následok? Prišli sme na tretiu a nie na prvú hodinu. Po tom, ako Mišo zahnal jeho „suchoty“ fantou a hlad hot-dogom na stanici, sme sa použitím MHD dopravili do školy. Zámek s červenými očami a trpiteľským pohľadom v tvári, Miro s obrovským batohom a bagandžami, ja s cestovným ruksakom, spacákom pod pazuchou v kanadách od blata. Musel byť na nás veľmi vtipný pohľad. A nejako sme zvyšok dňa zvládli.

Zámek síce hovoril, že je mu „ťažko“ a že, citujem: „Zle mi je, hlava sa mi točí!“. A tak som si povedal, že by bola škoda tento zážitok nezapísať, tak ho tu poloospalý práve dokončujem. Verím, že nočná návšteva LVVK na Homôlke troma bláznami z Oktávy A sa stane legendou. A ak aj nie, bol to určite výborný zážitok a som rád, že som sa na to dal nahovoriť. Neopakovateľné. Výrazy v tvárach ľudí na chate, keď sme prišli, sú jednoducho neopakovateľné. Koniec koncov – vidieť ich bolo cieľom našej cesty.

(2.2.2009)

0
4 Discussions on
“Ako sa išlo na Homôlku”

Leave A Comment

Your email address will not be published.